V Evanjeliách máme modlitbu, ktorú nás naučil náš Pán.

Máme ju vo dvoch podaniach.

Evanjelista Lukáš, ktorý, ako píše svojmu obľúbenému Teofilovi, snažil sa od začiatku všetko dôkladne preskúmať a usporiadať, nám podáva Pánov Otčenáš v kratšej, pôvodnejšej forme.

Matúš pridáva k tejto modlitbe vety, ktoré prvá Cirkev prijala ako Svätým Duchom inšpirované vysvetlivky.

Zdá sa, že táto rozdielnosť v podaní Pánovej modlitby nám chce čosi povedať.

Lukášov Otčenáš akoby nám chcel pripomenúť, že každá naša modlitba má byť stručná.

Zodpovedá to aj tejto priamej Pánovej výzve: Keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí si myslia, že pre mnohé hovorenie budú vyslyšaní.

Otčenáš z Matúšovho Evanjelia zas akoby nás svojimi dodatkami napomínal, aby naša modlitba bola konkrétna...

Nebeský Otec síce vie, čo potrebujeme, ... len chce vedieť, či to vieme aj my, či z našich slov cítiť našu závislosť na ňom, o ktorú mu ide v každej našej modlitbe.

Chce vedieť, či vtedy keď prosíme, aby prišlo jeho kráľovstvo, mu aj dovolíme, aby zachovávaním jeho vôle nad nami kraľoval... A keď prosíme o chlieb, či nie sme leniví, či si ho berieme z jeho rúk našou každodennou prácou tak, ako to On chce.

Chce sa presvedčiť, či myslíme na daktorú konkrétnu chybu, ktorú treba odpustiť blížnemu, ak chceme, aby nám Boh odpustil tú, ktorú my konkrétne robíme, či myslíme na určitú situáciu, v ktorej pod vplyvom pokušení opakujeme svoje pády.

Buďme istí, že nie náhodou máme v Evanjeliách modlitbu, ktorú nás naučil Pán, vo dvoch podobách.