Prosím, ďakujem, odpusť...

Týmito tromi slovami, vyjadrujeme základné medziľudské vzťahy...

Prvým z týchto slov sa staviame do postoja prosebníka, druhým do postoja dlžníka, tretím do postoja vinníka.

Ak sa čo len jedno z nich neozýva z našich úst, nie je to v poriadku.

Kto úprimne poprosí, pretože je v núdzi, treba mu pomôcť, ak inak nie, tak aspoň radou alebo povzbudením. To je ľudské a správne.

Kde sa tak stane, tam má zaznieť srdečné: “Ďakujem!”

A kde toto slovo vystane, tam sa patrí povedať: “Odpusť!”

A ako je to u mňa?

Je moje slovo “prosím” úprimné, i keď možno niekedy bojazlivé alebo hanblivé?

A nasleduje po priaznivej odpovedi naň úprimné: “Ďakujem!”? Nenahrádzam ho konvenčným a málo osobným: “Vďaka”...?

Viem po výčitkách svedomia alebo aj po výčitkách tých, ktorým som ublížil, povedať pokorné a precítené: “Odpusť mi!”? Nenahrádzam ho urážlivo prázdnym: “Pardon!”?

Pýtame sa tak preto, lebo vo všeobecnosti veľmi málo prosíme, veľmi málo ďakujeme a najmenej vari odprosujeme...

A to aj tam, kde ide o Pána Boha.

Ukážkou toho je aj prípad desiatich malomocných...

Naše: Prosím, Ďakujem a Odpusť by vždy mali byť úprimné, no najmä vtedy, keď ich hovoríme Tomu, na ktorom sme totálne závislí, od ktorého máme všetko a môžeme mať i viac...

Tak nám dal Boh napísať do svojho svätého odkazu, že skrúšeným a pokorným srdcom nikdy nepohrdne.

Ale pyšným sa vždy postaví na odpor.