Drahí bratia a sestry, pred niekoľkými rokmi sa slovenským jaskyniarom v Chorvátsku podaril skvelý úlovok. Objavili najhlbšiu jaskynnú priepasť na svete. V rámci jaskyne Medúza sa nachádza 450 metrov hlboká súvislá priepasť, ktorú naši borci zlanili a dostali sa až na dno. Keď rozmýšľali ako ju pomenovať, nazvali ju výstižným názvom Bojim-Bojim, aby vyjadrili svoje pocity – pocit strachu, čo všetko sa môže stať v tej hĺbke. Vďaka skúsenostiam, odvahe a aj dobrému lanu však táto akcia skončila úspešne a jaskyniari sa dostali z priepasti na svetlo.
Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje situáciu apoštolov po Ježišovej smrti. Ten, bez koho si nevedeli predstaviť svoj život, už s nimi nie je. Počuli, že vstal zmŕtvych a predsa sa nachádzali v akomsi útlme, akejsi priepasti. Myslím, že najčastejšie sv. Písmo opisuje, že mali strach. Strach zo Židov, z prenasledovania, ale iste aj z výčitiek zo strany Ježiša, že ho opustili a neboli takí, akí mali byť. Apoštoli sú za zavretými dvermi.
Situácia sa náhle mení, keď do tejto priepasti vstupuje Ježiš. Neprekážajú mu ani zavreté dvere a zrazu je uprostred. Strach však opadne, až keď počujú jeho hlas a vidia ho večerať pred nimi. „Pokoj vám, nebojte sa.“ Vieme si predstaviť tú radosť apoštolov, keď môžu Pána zase vidieť a počuť jeho povzbudenie. Apoštoli sa vďaka Ježišovi dostávajú opäť na svetlo.
Drahí bratia a sestry, aj pre nás je Ježišova blízkosť jediným lanom záchrany. Niekedy sa môžeme cítiť na dne, inokedy zase v duchovných výškach. V bezpečí sme však len vtedy, keď sme na jeho lane, keď počujeme jeho hlas a večeriame s ním. Tieto obrazy sú nám už známe: poznávať a počúvať hlas Pána Ježiša v evanjeliu a sláviť s ním večeru – sv. omšu, Eucharistiu, to je to najsilnejšie lano, ktoré nás s ním spája.
Čítal som o jednom veriacom mužovi, ktorý mal v živote veľké trápenie. Dlho s manželkou nemohli mať deti. Keď sa im po viacerých rokoch narodil syn a potom dcéra, obaja boli postihnutí. Keď mu o pár rokov zomrela pomerne mladá manželka, nikto v dedine nechápal, ako je možné, že ho postihlo také trápenie. Ľudia čakali, že zatrpkne voči Bohu i ľuďom, ale on bol stále pokojný a vyrovnaný. Pri jednej príležitosti povedal: „Keď prijímam od Boha mnohé dobrá, nemal by som prijať aj to, čo mi Boh dáva ako skúšku?
Tento muž mal dobré lano, úplne uveril Ježišovi a preto nezatrpkol ani nezúfal, ale naopak, bol povzbudením aj pre iných. Tým, že čítal sv. Písmo a tým, že praktizoval svoju vieru účasťou na Eucharistii, vytvoril pevný základ svojho života. Nebál sa.
Drahí bratia a sestry, v evanjeliu čítame, ako Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom Písma. A apoštoli zrazu celú svoju minulosť vidia v novom svetle. Všetky Ježišove reči a skutky dávajú teraz nový zmysel. Stretnutie s Ježišom a počúvanie jeho hlasu, ktoré je úprimné, môže aj u nás spôsobiť túto zmenu: zrazu zbadáme, že to, čo sme prežili, nie je šťastnou alebo nešťastnou náhodou, ale tým, ako nás v živote vedie Boh, ako je stále pri nás a ako nás k sebe priťahuje.
Pán Ježiš však dáva v evanjeliu apoštolom nielen zmysel minulosti, ale aj program do budúcnosti: „V mojom mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ Nijaké stretnutie s Ježišom pri čítaní sv. Písma, nijaká sv. omša nekončí záverečným prežehnaním. Vždy má pokračovať ďalej – svedectvom. Radosť zo stretnutia, to, že nás Ježiš vytiahol z priepasti a má nás na svojom lane, túto radosť si nemôžeme nechať len pre seba. Veď je okolo nás toľko duší, ktoré sú zatiaľ ešte vo tme priepasti a chýba im pevný bod života.
Pane, prosíme Ťa, aby aj toto stretnutie s Tebou bolo pre nás vnútorným povzbudením nebáť sa minulosti ani budúcnosti. Nech nám pomôže sa ešte pevnejšie primknúť k tebe a tak byť dobrými svedkami tvojej lásky. Amen.