Tu na zemi žijeme v spoločenstve.
Vznik spoločenstiev je veľmi potrebný. Patríme do rodinného spoločenstva, taktiež máme okruh svojich známych a priateľov, alebo do pracovného kolektívu. Beda človeku samotnému, nemá nikoho kto by ho zdvihol. Tento rozmer spoločenstva nesmie človeku nikdy chýbať. Žijeme ho vo vzťahu k Bohu a k blížnym. Patríme do spoločenstva Cirkvi a v nej sú aj ľudské duše, ktoré už požívajú večnú blaženosť s spoločenstve s Bohom. Voláme ich svätými.
No nepatria tu len tí, ktorí boli v Ríme kanonizovaní slávnostným spôsobom, alebo vyhlásení za blahoslavených. Patria tu všetci, ktorým Boh povedal: „Poď, vojdi do radosti svojho Pána, lebo si bol verný v malom.“ Všetci tí, ktorí v pozemskom živote dali Ježišovi v blížnom jesť a piť, navštívili ho, odeli, alebo vo väzení navštívili. Niekedy si svätosť predstavujeme, akoby ktosi vystupoval po rebríku a musí dosiahnuť až najvyššiu priečku, aby svätosť dosiahol. A nepochybne nám o tom evanjelium hovorí, že len ten dostane víťaznú cenu na štadióne, ktorý dobehne prvý. No svätý znamená oddelený od profánneho - kadoš - čosi vyhradené pre Boha.
Áno, máme dnes veľké príklady svätých, ktorých sme dokonca niektorých aj stretli či zažili ako svojich súčasníkov. Ján Pavol II., Matka Tereza, Titus Zeman, Janko Havlík, Zdenka Šelingová... Úzka cesta vedie do kráľovstva a málo je tých čo ju nachádzajú, široká vedie do záhuby. Istotne, veď viete, koľko ľudí príde vo vašej obci či meste na sv. omšu z celkového počtu jej obyvateľov. No pripomeňme si len také svetové dni mládeže v Krakowe. Tých mladých z celého sveta tam nebolo málo. Potom som videl a hľa veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne a Baránkovi. Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli? To sú tí, čo prišli z veľkého súženia a oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“ Spása to je nezaslúžený dar, ktorý dostávame od Ježiša Krista a len prostredníctvom neho, jeho smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.
Spomeňme si na mladíka z evanjelia. Všetko zachovával od svojej mladosti, a bola to naozaj pravda, Ježiš sa naňho s láskou pozrel. Tak prečo potom ide za Ježišom a pýta sa ho, čo mám robiť? Aby som mal život večný. Veď všetko zachoval. Tým si ale ešte nebo nezaslúžil. A predsa niečo mu chýbalo, aby bol spaseným. Ide teda o prijatie spásy cez vieru v Ježiša Krista a odpoveď na pozvanie Boha, ktorý ma potrebuje vo svojej vinici. A to je svätosť. Vyhradiť svoj život pre Boha a pre blížnych. A nielen vyhradiť, ale vrátiť ho, dať ho Bohu a blížnym. Rozdaj, čo máš a potom príď a nasleduj ma. Z toho je potom človek - makarioi - blažený, šťastný ako to spomína evanjelium na dnešný sviatok. Amen.