I
Boh pozýva ľudí do svojho kráľovstva dvoma cestami. Vnútornými popudmi a hlasom svojich vierozvestov.
Či už Boh pozval niekoho zvnútra, to sa vierozvestovia dozvedia z čnostného správania dotyčného alebo z jeho dobrej povesti. Ak sa ich apoštolské výzvy stretnú u niekoho s predchádzajúcim vnútorným Božím volaním, môžu čakať súhlas – vieru...
Ak nie, majú sa pripraviť na neprijatie i na odpor. Ale nemajú v takýchto prípadoch strácať pokoj...
Ani odmietnutie, ani irónia alebo akákoľvek iná urážka ich nemá obrať o pokoj, ktorého sú roznášateľmi.
Boh ich predsa nebude odmieňať podľa toho, či dosiahli úspechy, ktoré napokon nezávisia len od nich, ale podľa úsilia, ktoré prejavili v jeho službe.
Ale v takýchto prípadoch nemajú strácať ani čas...
Nech si preto otrasú prach z nôh a tých, čo ich neprijali, či sú to jednotlivci, rodiny alebo i mestá, nech zaradia medzi pohanov a nezdržujú sa už u nich...
Na konci tejto state Pán ešte pripomína, že na súdny deň sa horšie povedie tým, čo odmietli vnútorné a potom aj vonkajšie Božie volanie, ako Sodomčanom...
Podľa neho je teda nevera a vzoprenie sa Božiemu hlasu prichádzajúcemu zvnútra, cez svedomie, a zvonka, cez ohlasovanie evanjelia, horším prečinom ako najhoršia sodomská telesnosť.
II
Keď vojdete do domu – keď ste už mali túto prvú apoštolskú odvahu, majte aj druhú – vydržte na mieste, pokiaľ cítite, že môžete byť užitoční.
A potom ešte aj tretiu, a to odvahu hneď odísť odtiaľ, kde zisťujete, že ste prišli nevhod.
Odovzdajte svoj pokoj – ten, ktorý čerpáte z mojej blahozvesti. Môžete tak urobiť slovom, ale aj pohľadom, posunkom a ktorýmkoľvek detailom svojho vonkajšieho správania.
A keby vás niekto neprijal – nepridŕžajte sa ho už...
Ani pre hanbu, že ste neuspeli, ale ani pre lenivú nechuť ísť ďalej a hľadať iných ľudí, iné domy a iné mestá.
III
V Božom mene nás všetkých pozvala Cirkev ohlasovať evanjelium.
Niektorí ju poslúchli a robia dosť ochotne, čo sa od nich žiada.
Aj keď treba priznať, že nie je vždy ľahké zachovať si pokoj tam, kde pri plnení tohto poslania narazíme na nepochopenie alebo postoje, ktoré pripomínajú výsmech. Našťastie Pán v takýchto prípadoch nežiada od nás, aby sme pokračovali.
Káže nám stiahnuť sa a pobrať sa inam.
Ak sa má tak stať v cudzom dome, u cudzieho človeka, nebýva to až natoľko ťažké. Horšie je, ak bezvýsledne ohlasujeme Pánovu blahozvesť doma, tým najbližším.
Napríklad vlastným deťom.
Ale toto Pánovo slovo platí aj v takýchto prípadoch. Aj tu treba ísť ďalej.
Áno, treba...
Ale kam?
Iba jedným smerom – hore...
Od človeka, ktorý nás nepočúva, k Bohu, ktorý nás v takýchto prípadoch vždy rád vypočuje a vždy nám rád aj pomôže.
Nemali by nás teda poznačovať nepokojom ani takéto odmietania.
IV
Vieme, Pane, že nám treba všetko nechať a všetko urobiť, aby sme šli s tvojou blahozvesťou tam, kam nás posielaš.
Ale aj to už vieme, že ty odmieňaš aj neúspechy, pravda, ak sme urobili všetko, čo sme mohli.
Nedaj nám zabudnúť na to, Pane, keď strácame pokoj preto, že nás niekde neprijímajú. Amen.