I
V tomto evanjeliovom úryvku sa stretáme už s treťou snahou zmierniť Ježišovo utrpenie.
Túto poslednú snahu pomôcť mu nepodmienil štátny zákon ako u Šimona, ani prirodzený ako u plačúcich žien. V tomto prípade sa hlásilo o slovo náboženstvo.
Kniha prísloví (31, 6) odporúča totiž podať odsúdencovi opojný nápoj.
Bežne sa pripravoval tak, ako tu čítame: miešaním vína a myrhy...
Rabíni touto úlohou poverovali dobročinný spolok žien pochádzajúcich zo zámožnejších jeruzalemských rodín... Takto sa tento horký, ale utišujúci nápoj dostal aj nášmu Pánovi.
On však, keď vyšiel ohľaduplne v ústrety ľuďom, čo mu ho podávali, tým, že ho okúsil, vyšiel v ústrety aj nebeskému Otcovi tým, že ho ďalej nechcel piť...
Chcel prijať zavesenie na kríž pri plnom vedomí, chcel okúsiť túto bolesť bez narkózy.
A zaiste aj preto, aby nám naznačil, že bolesti vyplývajúce z nášho poslania majú sa prijímať odvážne v takej intenzite, v akej vychádzajú z Božej ruky, ktorá vždy najlepšie vie, pokiaľ je čoho dosť...

II
Ale keď ho ochutnal – nechcel piť...
Nič poľahčujúce a zmierňujúce nechcel miešať do kalicha, ktorý mu pripravil Otec.

III
Jedinou narkózou Božieho Syna bola láska.
Láska k Otcovi a k ľuďom...
Len touto si uľavoval v bolestiach.
Nám slabým sa z Božej dobroty pridáva ešte ďalšia.
Pridáva sa nám viera, že nebeský Otec nikdy nedovolí skúšať nás slabých nad naše sily, ale vždy nájde východisko, aby sme mohli obstáť.
Ak máme tieto dva utišujúce prostriedky, prečo by sme sa mali báť riešenia určitých nepríjemných problémov, ktoré možno už veľmi dlho odkladáme?
A prečo by už tento deň nemohol byť dňom veľkého rozhodnutia prijať s láskou a s vierou bolesť, o ktorej vieme, že vyplýva z toho, čo chce od nás Boh, ktorý je práve taký dobrý, aký je mocný?

IV
Pane, ďakujeme ti za príklad, ako treba piť kalich horkosti. Daj nám, prosíme, vieru, že vtedy, keď posielaš bolesť, už vopred dávaš silu, aby sme mohli čokoľvek zniesť s pokojom a potom aj s osohom. Amen.