I
Stotník poverený popravou zistil, že odsúdený pod bremenom kríža kráča už z posledných síl.
Toho bičovania bolo asi priveľa...
Keby mu skonal prv, než ho dovedie na určené miesto, mal by z toho nepríjemnosti. Použil preto právo, ktoré mali rímski úradníci v podmanených krajinách, a naložil Ježišovo bremeno na akéhosi Šimona zo severoafrickej Cyrény, ktorý sa práve vracal zo svojho pozemku.
Možno z poľa, možno zo záhrady.
Židia totiž, čo žili mimo svojej otčiny a túžili byť pochovaní v Jeruzaleme, kupovali si tu pozemky, ktoré si pri príležitosti sviatkov šli pozrieť a upraviť.
Ak evanjelista Marek spomína Šimona z Cyrény ako otca Alexandrovho a Rúfovho, ktorí boli v prvej Cirkvi už dobre známi, môžeme sa domnievať, že aj toto vynútené Šimonovo milosrdenstvo dosiahlo požehnanie.
V jeho synoch.
A zdá sa, že aj v jeho manželke.
Ak ide o toho Rúfa, ktorého spomína Pavol v Liste Rimanom (16, 13), tak Šimonova manželka bola Pavlovi akoby druhou matkou.

II
Položili naň kríž – lebo nebol vtedy nablízku nikto z tých, ktorí len pred chvíľou tvrdili, že sú ochotní s ním nielen pod kríž, ale aj na kríž.

III
Toto Božie slovo nás nepriamo vyzýva k dobrovoľnej bratskej pomoci, ktorá je Pánovi istotne milšia a nám osožnejšia ako pomoc z prinútenia.
A zároveň je priamou výzvou robiť z nutnosti čnosť vo vedomí, že v každom, kto klesá pod ťarchou svojho kríža, trpí ten istý, čo si niesol na Golgotu povedľa potupného a smrtiaceho dreva aj tabuľku s nápisom: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský...

IV
Pane, prechádzať nevšímavo okolo cudzích krížov znamená prechádzať nevšímavo aj okolo tvojho.
Ale tým aj okolo večnej odmeny.
Nedaj, Pane, aby sme patrili medzi tých, čo tak robia.
A ak sa ešte nevieme sami prinútiť k bratskej pomoci, nech sa aspoň nevzpierame, keď nás k nej prinucujú iní. Amen.