I
Ježiš ešte stále hovoril o sebe ako o Chlebe z neba. Ale v tomto prípade dával chlebu už iný význam. Neoznačoval ním už svoju náuku, ale svoje telo, ktoré mienil dať ľuďom za pokrm.
Ktosi z poslucháčov nahlas zapochyboval o takejto možnosti.
Ježiš však nezamĺkol, ani sa neopravil. Naopak.
Ešte dôraznejšie zopakoval, čo povedal. Najprv v zápornom tvare: Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nebude mať v sebe život.
A potom aj v kladnom: Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe život večný.
A pretože v tomto bode chcel byť celkom jasný, nič nezjemňoval. Svoje telo nazval pokrmom a jeho požívanie jedením.
A aby vylúčil akékoľvek obrazné, metaforické chápanie tohto svojho výroku, dodal ešte toto: Moje telo je opravdivý pokrm a moja krv je opravdivý nápoj.
Kto ich prijme, prijme s nimi môj život. Stane sa tak mojím pokrvným, pravda, ak s mojím životom prijme aj moje poslanie.
A na konci ešte raz zhrnul, čo povedal. Nedbal na to, že sa opakuje, že hovorí stále to isté.
Dnes vieme prečo.
Medzi svojimi prítomnými i budúcimi učeníkmi chcel čo najviac znížiť počet pochybovačov v toto tajomstvo.

II
Ja som živý chlieb. – Najprv chlieb slova. A potom aj chlieb tela. Ale len jeden chlieb. A pretože som živým chlebom, nemožno niečo zo mňa prijať a niečo ponechať.
Nemožno prijať moju náuku a odmietnuť moje telo. Prijať moje telo a neprijať pritom aj moje poslanie.
Ak ma chce niekto mať v sebe živého a oživujúceho, musí ma prijať tak, ako sa mu dávam – celý vo všetkých podobách.

III
Veľa je tých, čo obchádzajú túto časť evanjelia, v ktorej Pán hovorí o svojom tele a krvi ako o životodarnom pokrme a nápoji našich duší...
Niektorí zobďaleč, potichu, akoby na prstoch. Niektorí manifestačným, hrmotným krokom v domnienke, že ide o dodatočnú vložku, v lepšom prípade o preklad, ktorý nemal dostať schválenie...
Samozrejme, že potom nevedia vysvetliť dokonalú súhru medzi touto evanjeliovou staťou a medzi slovami, ktoré predniesol Pán nad chlebom a kalichom pri Poslednej večeri, a musia opatrne obísť aj Prvý list apoštola Pavla Korinťanom (11, 23 – 29), kde sa dozvedáme, že prvotná Cirkev chápala tieto Pánove slová presne tak ako my dnes...
Nuž, čo tu povedať?
Sú tí, čo obchádzajú tieto Pánove slová, naozaj veriaci?
A majú potom skutočne v sebe jeho život? Tešme sa, ak nepatríme medzi týchto pochybovačov...
Ale nezabudnime pritom na skromnosť a opatrnosť...
Kto chce mať v duši Pánov život, musí vyjadrovať vieru v tieto jeho slová aj navonok. No nielen zohnutím kolien a rozcítenou piesňou počas predpísanej liturgie...
Viera v tieto Pánove slová, to je niečo viac než iba lacné citové vzruchy vychádzajúce z predpokladu, že by to mohlo aj takto byť.
To sú vždy aj zodpovedné skutky.
Až tieto sú znakom, že sme uverili a máme v sebe jeho život.

IV
Pane Ježišu Kriste, prosíme ťa o živú vieru v tieto tvoje slová. O takú, ktorá by presviedčala všetkých, s ktorými žijeme, že sme v tebe a ty v nás tak, ako si ty v Otcovi a on v tebe, aby bolo cítiť, že v nás žiješ a cez nás pôsobíš to, kvôli čomu si prišiel z neba ako chlieb večného života. Amen.