I
Podľa vysvetlenia, ktoré dal Pán svojim učeníkom, keď ho o to žiadali, nejde v tomto podobenstve o rozsievača...
Ten je v poriadku.
Ani o zrno tu nejde... Aj to je dobré.
Ide o pôdu...
Ak rozsievač, ktorým je sám Ježiš, zaseje zrno svojho slova a to neprinesie úrodu, príčinou môže byť len poslucháčovo srdce.
Kto počúva nášho Pána len preto, aby nebol rušivou výnimkou v nejakom cirkevnom celku, aby zachoval uznaný náboženský zvyk alebo predpis, ale pritom je plný rušivých záujmov, bez vnútorného ticha, je cestou, na ktorú zletuje diabolský vták, aby hneď zozobal, čo na ňu padne. Kto prijme blahozvesť s nadšením, ale len potiaľ, kým nepocíti jej prvé nároky, je skalou, ktorá dá prijatému zrnu teplo, aby vzklíčilo, ale nedá mu potrebnú vlahu, aby v raste aj vydržalo.
Kto Pánovo slovo aj počúva, aj prijíma v presvedčení, že je múdre a užitočné zachovať ho, ale po čase sa dá strhnúť tlakom väčšiny a tým, čo patrí telu, je tŕním, v ktorom Božie slovo uhynie prv, než by dozrelo...
Podľa tohto podobenstva môže priniesť úrodu len ten, kto po vypočutí Božieho slova nechá ho v sebe zakoreniť, a tak sa mu pomocou viery prispôsobí, že sa ním dáva celý pretvárať – asimilovať.
Toto Pánovo vysvetlenie podobenstva je upozornením na nepriateľov, ktorí napádajú náš styk s Božím slovom pri podávaní, pri prijímaní, ale najmä pri uskutočňovaní. Ďalej je smutným zisťovaním, koľko z Božej sejby vychádza nazmar. Ale je aj veľkým povzbudením pre tých, čo boli povolaní pokračovať v úlohe božského Rozsievača... Veď niektoré semeno, ako sa hovorí v podobenstve, predsa len vyrastie a dozreje.
A tridsaťnásobná, šesťdesiatnásobná alebo stonásobná úroda nie je malou odmenou za námahu.
II
Na kraji cesty... do skalnatej pôdy... do tŕnia. – To sú tri nedobré druhy našich sŕdc. Ale nehovorím vám o nich len preto, že sú také... Hlavne preto o nich hovorím, že môžu a majú byť inakšie.
A do dobrej zeme je zasiate u tých – čo ochotne počúvajú slovo, snažia sa ho pochopiť a uviesť do života. Sú presvedčení, že tvrdá cesta sa dá rozorať, skala rozdrviť, tŕnie vypáliť a že ten, ktorý vám to hovorí, vám nielen chce, ale aj môže v tomto pomôcť.
III
Toto podobenstvo o osudoch Božieho slova núti nás zamyslieť sa nad tým, ako ho počúvame a uskutočňujeme. Núti nás preskúmať si predovšetkým svoje ranné rozjímania, či nie sú iba chvíľkovým citovým zážitkom, či sú schopné hýbať našou vôľou a doviesť ju až k zodpovedným skutkom.
A ak nie sú, ako majú byť, čo je tu príčinou? Naviazanosť, lenivosť, strach alebo malomyseľnosť?
Ako vyzeralo naše počúvanie Božieho slova za posledný týždeň?
Akú úrodu prinieslo toto vzácne Božie semeno za posledný mesiac?
Čo podnikneme, aby v nás žilo, rástlo a prinášalo ovocie? My veriaci si už dosť živo uvedomujeme, že zmariť telesný život v zárodku nie je malý hriech.
Ale marenie semena Božieho života v nás zaraďujeme dosť často ešte medzi denné samozrejmosti...
IV
Pane, prosíme ťa, aby si tomuto zrnu, ktoré si práve do nás zasial, dal svoje svetlo, vlahu a vzrast, aby sme ti mohli na svoj čas priniesť čím hojnejšiu úrodu. Amen.