I
O Ježišovom pohrebe rozhodli dva protichodné zákony. Židovský poriadok žiadal, aby sa telá popravených pochovali prv, než príde noc (Dt 21, 22).
Rímsky zákon nariaďoval ponechať ich na krížoch do úplného rozpadnutia.
Spor týchto dvoch zákonov sa podujal riešiť člen veľrady, Jozef z Arimatey.
Šiel za Pilátom a žiadal si mŕtve Ježišovo telo.
Pilát sa síce začudoval, že už skonal, ale proti Jozefovej žiadosti nemal námietok.
Popri tomto tajnom Pánovom prívržencovi sa vynorila aj druhá takáto postava – farizej Nikodém...
Prišiel s veľkým množstvom voňavej zmesi, aby zabránil rýchlemu rozpadu Ježišovho tela.
Keďže nastával veľký sviatok, bolo sa treba poponáhľať. Zahalili preto chladnúce telo do plátna a obložili voňavkami, ako najrýchlejšie mohli, a vložili do Jozefovej hrobky. Opodiaľ stáli dve učeníčky, ktorým sa Ježišov pohreb nezdal dosť dôkladným.
Šli preto ešte v ten deň do mesta nakúpiť drahých mastí, aby – keď prejde sobota – doplnili, čo podľa nich tomuto pohrebu chýbalo.

II
Jozef bol Ježišovým učeníkom, ale tajným – ale prišla chvíľa, keď pocítil, že ako učeník sa bude musieť aj navonok prejaviť alebo že ním bude musieť prestať byť...

Prišiel aj Nikodém. – Kde sa nájdu pracovníci, tam sa objavia aj spolupracovníci...
Odvaha plodí odvahu. Jozef priťahuje Nikodéma...

III
Strach pred ľuďmi, pred ich mienkou, posmechom alebo i trestami nebýva príjemný.
Ale strach pred Božím súdom by ho mal v každom prípade prevýšiť.
Ak príliš často hovorievame o učeníckej opatrnosti a len veľmi zriedka o učeníckej odvahe a vynachádzavosti, ťažko povedať, že sme uverili nášmu Pánovi, ktorý vyhlasuje:
„Kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja ho zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

IV
Pane, prosíme ťa, zbav nás pomocou Svätého Ducha strachu, pre ktorý ešte veľmi často maríme svoje svedectvo, prvú službu tvojmu kráľovstvu...
Daj nám silu hlásiť sa k tebe vždy s odvahou bez lenivosti, ale aj bez akejkoľvek pýchy. Amen.