Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, veľmi záležalo na tom, aby ľudia, ktorí ho vo svojej biede hľadali, mali vieru, že im nielen chce, ale aj môže pomôcť.
Stretnutie s dvoma slepcami je toho tiež dôkazom.
Je ukážkou, aký je mocný a dobrý, keď ho niekto prosí s vierou.
Ale tento prípad so slepcami je zároveň obrazom aj toho, akí my bývame voči nemu.
Zakázal im hovoriť o tom, čo im urobil.
Tak veľa im dal a tak málo žiadal.
No neboli schopní dať mu svojou poslušnosťou ani to málo.
Po jeho zákroku už neboli slepí telesne, ale duchovný zrak nemali ešte v poriadku.
Toho, ktorý ich uzdravil nevideli ešte úplne. Videli ho už ako mocného a dobrého, no nevideli ho ešte aj ako spravodlivého. Nevideli ho ako Pána, ktorý dáva aj príkazy a zákazy a žiada, aby sa zachovali. Neposlúchli, hoci v tomto prípade išlo o prísny zákaz.
Comminatus – čítame v latinčine, – pohrozil im. A pohrozenie to je už naozaj vážna vec. Pohrozenie susedí už s trestom.
Kristova vážnosť a naše ľahtikárstvo to je naša stále sa opakujúca história. Ak túto skutočnosť berieme naľahko, ak nemyslíme na jej dôsledky, sme zaslepení aj my.
Veď zneužívať Božie milosrdenstvo je predsa len ťažká vina.
Boh sa nedá vysmievať – čítame na ktorejsi stránke Písma.
Bolo by dobré chvíľku pouvažovať o sebe vo svetle tohto Pánovho stretnutia so slepcami a potom sa modliť, aby sme neboli ako oni tam, kde Pán, ktorý nám toľko dal, niečo na znak vďaky od nás aj žiada.