Keď bohatý mládenec odišiel od nášho Pána smutný, pretože si necenil Božie kráľovstvo, do ktorého sa chcel dostať, ani tak, ako to svoje, ktoré mal doma v majetku a v služobníctve, Peter vtedy hneď obrátil Majstrovu pozornosť na seba a na svojich druhov.

“Pozri, – povedal mu, – my sme splnili, čo žiadaš... My sme opustili všetko a nasledovali sme ťa.”

A nechýbala tu samozrejme ani otázka: “Čo z toho teda budeme mať?”

Ježiš, náš Pán, nezazlieval Petrovi túto zvedavosť a sľúbil svojim apoštolom dvanásť sudcovských stolcov, na ktoré zasadnú, keď príde vo svojej sláve, a okrem toho v tomto živote stonásobok všetkého, čo opustili kvôli Evanjeliu.

No hovoril im to predsa len dosť opatrne. Veď bol medzi nimi ešte aj Judáš, ktorý nenechal všetko, keď sa rozhodol nasledovať Majstra.

A čo máme my povedať Pánovi pri počúvaní tohto jeho slova?

Mali by sme mu najprv vysloviť vďaku za túto jeho opatrnú odpoveď... Veď máme v nej uistenie, že každý, kto spĺňa, čo od nás požaduje, dostane, čo nám sľubuje.

Apoštoli sa určite veľmi potešili tomuto jeho uisteniu.

A my by sme sa mali tešiť spolu s nimi, a to tým úprimnejšie, čím veľkodušnejšie opúšťame osoby alebo veci, ktoré by nám mohli prekážať na ceste za ním, a čím ochotnejšie prijímame kvôli nemu aj prenasledovania, ktoré nás oberajú o pohodlie a pokoj.

A Pánova veta, ktorou uzatvára túto stať: “A mnohí prví budú poslední a mnohí poslední budú prví”, vyznieva tu ako štartovací výstrel, ako povel nedať sa znechutiť svojimi doterajšími neúspechmi, ale zdvihnúť sa a s odvahou sa rozbehnúť dopredu.