Keď sa nádej bohatého mládenca, že dosiahne večnú spásu aj pri majetkovej hojnosti, rozbila o Majstrovu odpoveď, jeho sklamanie, neistota a smútok prešli aj na Ježišových učeníkov. No Majster ich nezačal upokojovať, ako my obyčajne robievame, keď niekomu naženieme strach.

Bolo potrebné, aby tí, čo sa rozhodli nasledovať ho, stratili, obrazne povedané, pôdu pod nohami a ocitli sa až na samom okraji priepasti, preto im k tomu ešte dodal: “Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.”

Tu niet pomoci. Boháč sa musí alebo vzdať svojho bohatstva, alebo sa stať len jeho správcom. Toto je však možné iba pod vplyvom Božej milosti. Pán tu teda nerozťahoval ucho ihly na šírku a výšku ťavy a nerobil ani z ťavy tenkú niť.

Pre boháča je len jedna možnosť – prestať ním byť.

Ale tu treba ešte lepšie vymedziť jeho pojem.

Boháčom nie je len ten, kto veľa vlastní, ale aj ten, kto sa v tomto ohľade o veľa snaží... lebo vidí v nadobúdaných hmotných hodnotách svoju istotu, ktorá ho postupne oberá o závislosť na Bohu, a pritom aj o čas, ktorý by mal venovať svojej duši, ktorá je nepomerne vzácnejšia.

A konečne je boháčom aj ten, kto sa naviaže na maličkosti, ktoré človeka tiež oberajú o čas a o potrebnú pozornosť voči Božiemu kráľovstvu.

Zamyslime sa, či aj my nestojíme v prítomnej chvíli ako ťava pred uchom ihly.