Keď sa Peter a Ján rozhodli bežať po správe o prázdnom Pánovom hrobe na Golgotu, Mária Magdaléna, ktorá ich k tomu vyprovokovala, šla, ako sa zdá, pomaly za nimi.

Keď tí dvaja odišli, aby informovali bratov v meste, prišla k hrobu sama.

Opatrne doň nazrela a rozplakala sa...

V tom ju vyrušila otázka jedného z dvoch anjelov: Žena, prečo plačeš? Chcel jej touto otázkou povedať, že nemá dôvod nariekať, ale radovať sa.

Keď v náhlosti zopakovala ako odpoveď svoj omyl o možnej krádeži Pánovho tela, zazrela vedľa seba muža, ktorý jej zopakoval anjelovu otázku s takýmto dodatkom: Koho hľadáš?

Keby nebola v tej slzavej hmle a v hmle svojho omylu o premiestnení Majstrovho tela, bolo by stačilo padnúť na zem, objať mu nohy a povedať v nevýslovnej radosti: Teba, Pane... No pre tieto dve prekážky to bol len možný záhradník Jozefa z Arimatey, ktorý, ako myslela, uvoľnil na rozkaz svojho pána hrob a odniesol Pánovo telo.

Až potom, keď do tejto jej hmly zaznel veľmi známy hlas a v ňom jej meno: Mária, zaznela krásne aj ozvena tohto mena: Majster...

Ale Majster je majster a ten ju hneď poučil, že už nebude medzi svojimi tak, ako bol dosiaľ, ale vystúpi k Otcovi. A za týmto poučením jej hneď dal aj poslanie: Choď povedať mojim bratom, čo si videla a počula.

A my?

O koľko viac radosti by sme skusovali pri Pánových osloveniach, napríklad pri rannom rozjímaní, keby nám nezastierali duchovný pohľad starosti a bolesti a keby sa naša myseľ oslobodila od svojich osobných mienok. A koľko radosti by pribudlo do našich dní z Pánových poverení, ktorými by stúpla naša užitočnosť a s užitočnosťou chuť dostať ďalšie poslania pre bratov a sestry, ktorí zatiaľ žijú vo svojich smútkoch. 

Niet krajšej radosti, ako je radosť iných, ktorú sme v nich my vyvolali.