V Evanjeliu čítame o deťoch, ktoré rodičia neprivádzali, ale prinášali k Pánu Ježišovi. Boli totiž veľmi malé a nevedeli ešte chodiť na vlastných nohách.

Zo slov, ktorými pokarhal učeníkov, sa ďalej dozvedáme, že nemajú prekážať v prístupe k nemu ani tým, čo chcú už sami za ním prísť.

Hovoril im: Nechajte maličkých ku mne prísť...

Mladík, o ktorom tu čítame, predstavuje tretiu kategóriu detí.

On je už samostatný v myslení i v rozhodovaní, ale po skončení rodičovskej výchovy potrebuje ešte učiteľa, ktorý by mu dával istotu, že jeho rozmýšľania a rozhodovania sú správne.

Bolo iste potešujúce, keď sa tento mladík pýtal na to najdôležitejšie, totiž na možnosť svojej večnej spásy, kvôli ktorej zachovával od svojho detstva všetky prikázania, pričom však cítil, že by mal kvôli takej hodnote, ako je večný život, robiť aj niečo viac.

Pán sa chytil jeho slova a keď mu vypočítal prikázania desatora, poradil mu, aby ich zachovával.

Nespomenul pritom prvé, ktorým sa nám zakazuje mať iných bohov, okrem toho jedného pravého. Zrejme vedel, že pre mladíka bol bohom jeho majetok, ktorého sa nevedel zriecť, a to bol potom aj dôvod, prečo odišiel od Pána smutný.

Toto bolo jeho prvé ale aj posledné stretnutie s dobrým Učiteľom z Nazareta.

Podľa svätého Augustína, už sa nestretli ani tu, ani pri Otcovi v nebeskej sláve. Nie preto, že bol bohatý, ale preto, že bol na majetok, na toto svoje osobné božstvo – naviazaný.

Možno sa tu potešíme, že nemáme toho veľa ani v komore, ani v peňaženke, ani v dome, ani vonku na poli...

Nezabúdajme však, že tu nejde ani tak o majetok, ako o naviazanosť naň, ktorá môže byť veľká aj tam, kde ide o maličkosti.