Zo všetkých troch evanjeliových správ o stretnutí nášho Pána s deťmi sa dozvedáme, že sa o ne pričinili rodičia – teda tí, ktorí deti zrodili a mali ich aj vychovávať.

Z toho istého prameňa sa dozvedáme, že tu išlo o celkom malé deti, ktoré mu bolo treba nie priviesť, ale priniesť.

Tak totiž čítame: Prinášali mu ich...

Pýtame sa: Prečo tak zavčasu?

No nie je to len naša otázka.

Aj učeníkom sa zdalo, že je neúnosné, aby ich Učiteľ maril energiu a drahocenný čas kvôli publiku, ktoré ešte ničomu nerozumie.

No aby sme si nevyslúžili aj my také isté Pánovo pokarhanie, akého sa pri tejto príležitosti dostalo apoštolom, dajme sa poučiť.

Nie je to tak dávno, keď sa nám hovorilo: Len ten, kto má mládež, má budúcnosť... Preto sme sa nadšene vrhali na školy a katolícke spolky a zápasili v nich s rozličnými ideológmi a ideológiami o mládež, pričom sme ju predčasne brali z rúk rodičov, ktorí sú prvoradými a nenahraditeľnými vychovávateľmi vlastných detí.

Keď začali potom prichádzať do našich škôl a výchovných zariadení pod vplyvom okolitého sveta aj ťažko vychovateľné deti, a to v stále väčšom počte, ujímalo sa presvedčenie Leninovej družky, Nadeždy Krupskej, podľa ktorej, ak sa nepodarí výchovne zachytiť dieťa od tretieho do šiesteho roku, tak sa už máločo podarí... Treba preto podľa nej budovať škôlky, detské družiny a predškolské prípravky...
Ale Pápež Pius XII. bol v tomto ohľade ešte prezieravejší.

Vo svojom prejave zo septembra 1941 vyzýval rodičov začať s výchovou dieťaťa už hneď od prvého dňa jeho života.

Toto jeho prezieravé slovo a naša dodatočná skúsenosť nám radia vrátiť sa k evanjeliovej scéne, kde sa deti hneď po narodení dostávajú k Pánovi rukami ich rodičov.

Pán určite požehná tieto začiatky, v ktorých sa dieťa zacvičuje do štyroch základných čností, aby tak neskoršie malo na čo, ako na základ, položiť evanjelizovanie.

Ak to ešte nie je náš názor a naša prax, mali by sme si ich čím prv osvojiť, ak si nechceme aj my vyslúžiť, tak ako Pánovi učeníci, jeho pokarhanie.