Ak manželstvo uzavreté podľa Božieho ustanovenia pripútava muža k jednej žene a ženu k jednému mužovi, a to pevne a neodvolateľne na celý život, nie je zaiste pre mnohých malým rizikom.

Cítili to aj Pánovi učeníci, keď mu hovorili: A tak je potom lepšie neženiť sa.

Veď po prvom vzájomnom obdive a z neho plynúcom nadšení prichádzajú obyčajne prvé sklamania. Po nich druhé, tretie a s nimi často aj chuť zrušiť, čo Boh ustanovil, a vystaviť svojho, doteraz milého, možno i obdivovaného, partnera osamoteniu alebo i cudzoložstvu.

Učiteľ z Nazareta tu neprotirečil... Nehovoril svojim učeníkom, že sa dá po rajskom škandáli žiť v manželstve bez ťažkostí...

Miesto toho im rozdelil ľudí na dve kategórie.

Na takých, čo majú dokazovať Bohu vernosť znášaním ťažkostí plynúcich zo zachovávania manželskej jednoty, z plodenia i z výchovy detí, a na takých, čo berú na seba kríž zdržanlivosti a osamotenia, aby tým, čo boli zrodení z tela, účinnejšie pomáhali zrodiť sa aj z ducha.

Ale pritom treba pripomenúť, že tým ani Nebeský Otec, ani jeho Syn Ježiš Kristus nežiadajú od človeka nemožnosti...

Jedným i druhým dáva Boh na pomoc svoju Cirkev.

Ak sa manželia nebudú brať podľa vášne a zmyslovej záľuby, ale na základe poradenia sa s vedúcimi v Cirkvi, ako žiadal vo svojom liste Polykarpovi veľký biskup a mučeník prvotnej Cirkvi svätý Ignác Antiochijský, a ak sa ani neskôr nezabudnú obracať v ťažkostiach na Cirkev, môžu odôvodnene dúfať, že obstoja.

A ak si tí druhí, čo kvôli plodeniu z Ducha nevstupujú do manželstva, uvedomia, že boli na túto úlohu vybraní a povolaní od samého Boha a že budú v tomto stave dostávať zvláštne milosti na zvládnutie všetkých ťažkostí, určite vydržia, ako mnohí dosiaľ, s pokojom i s radosťou v tomto veľmi náročnom stave.
Nemali by teda ani jedni ani druhí zabúdať na slová svätého apoštola Pavla, ktorý takto povzbudzuje seba i nás: “Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.”