Ani ten druhý učeník neveril ženám, keď priniesli správu o prázdnom hrobe. No keď sa na vlastné oči presvedčil, uveril, že sa splnilo, čo Pán predpovedal.

Horšie to bolo s ostatnými, čo s ním chodili.

Mária Magdaléna bola dokonca blízka svojím presvedčením tomu, čo chceli Kristovi nepriatelia nahovoriť Pilátovi, keď žiadali, aby dal k hrobu stráž, lebo by jeho nasledovníci mohli ukradnúť jeho mŕtve telo a rozhlásiť pomedzi ľud, že vstal z mŕtvych.

A apoštoli? Tí nielenže neverili ženám, ale ani tým dvom, ktorí tvrdili, že boli s ním na ceste do Emauz. A Tomáš šiel tak ďaleko, že odmietol aj svedectvo desiatich, ku ktorým prišiel Pán cez zavreté dvere.

A Petrov žiak Marek nás informuje, že jeho učeníci ešte aj po štyridsiatich dňoch, cez ktoré ich navštevoval, s nimi jedol a pil, mali pochybnosti, či je to skutočne on.

Evanjelista Ján ich tu síce bráni, keď hovorí, že ešte nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych, ale Pán jasne hovorí o tvrdosti ich sŕdc. (Mk 16, 14)

Koľko trpezlivosti musel mať s nimi, keď ich chcel urobiť schopnými tak ohlasovať skutočnosť jeho vzkriesenia, že by boli ochotní dať i život pri jej dosvedčovaní.

Celým Evanjeliom sa tiahne ako krvavočervená niť osnovou Majstrova bolesť, že aj keď veria v jeho slovo, za chvíľu ich napadnú pochybnosti a musí znova dokazovať svoje tvrdenia.

Je tu jedno vysvetlenie: Ešte nedostali Svätého Ducha...

Ale čím vysvetlíme túto chybu, ktorú tak často opakujeme my, ktorí sme ho už dostali?

Čím iným, ako nedbalosťou v počúvaní, v upamätovaní i v jeho uskutočňovaní...

Ak poznáme hriechy proti Duchu Svätému, uvedomme si, že toto môže byť jeden z nich...