Kristovi nepriatelia si boli istí, že ho dôkladne zabili.

Presviedčalo ich o tom najmä prebodnutie srdca, z ktorého vytiekla, ako oznamuje očitý svedok Ján Evanjelista, krv a voda.

Najprv krv, potom voda.

Znalec reálií Pánovho umučenia, lekár Hynek, hovorí: Keby bol Ján napísal, že vytiekla iba krv, ťažko by som uveril, že bol Kristus už mŕtvy. Ak krv sadla do spodnej časti tela a krvná srvátka vystúpila hore, mohlo to pri nabodnutí zdola byť len tak, ako hovorí Ján. A to bola smrť.

Nepriatelia teda Krista dôkladne zabili a dôkladne ho aj strážili, aby ho, vraj, jeho učeníci neukradli a nenahovorili ľudu, že vstal z mŕtvych.

Zapečatenie hrobného kameňa a ozbrojená stráž pri hrobe hovorí o strachu, ktorý v nich vzbudzovali najmä Pánove slová: A na tretí deň vstanem z mŕtvych.

Nepriatelia sa báli historického Krista ešte aj vtedy, keď bol dokonale mŕtvy. A tento strach trvá v nich podnes. Boja sa historického Krista, ktorý sa tajomne skryl do svojej Cirkvi.

Usilovne ho ničia v jednotlivcoch i v kolektívoch, v obciach, krajoch, v krajinách i na kontinentoch. No zbytočne. On vstáva a my nanovo prežívame jeho vzkriesenie. Zabíjajú ho na jednom mieste, ale on vstáva na druhom. Apoštol Pavol preto radostne oznamuje: “Kristus včera, dnes a naveky.”

K čomu samozrejme patrí Tertuliánova veta: Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.

Ale ak toto vieme, prečo sa tak hrozíme pred prenasledovaním?

Vysvetlenie môže byť takéto: Nie sme živými údmi jeho Tajomného tela, neveríme dosť v jeho a naše vzkriesenie a vo večný život.