Pri Pánovom príchode na svet stretáme sa v Evanjeliu so spravodlivým mužom, s Jozefom z Nazareta.

Pri jeho odchode máme pred očami druhého Jozefa, dobrého a spravodlivého muža z Arimatey.

Ten prvý mu zaobstaral jasle, druhý mu ponúkol svoj hrob, ktorý si vytesal do skaly.

O Jozefovi z Nazareta vieme, že sa bál vziať si Máriu za manželku. Jozef z Arimatey, ako podotýka evanjelista Ján, bol zo strachu pred Židmi len tajným Ježišovým učeníkom.

Ale potom obidvaja potlačili v sebe ľudský ohľad a stali sa Kristovými obhajcami pred Zákonom i pred ľuďmi, za čo si obidvaja vyslúžili titul spravodlivých.

Pri príležitosti Kristovho pohrebu sa k týmto dvom Jozefom pridružuje tretí bojazlivý muž, farizej Nikodém. Aj tento sa zbavuje ľudského ohľadu a zastáva sa pri súde Krista otázkou: Či náš Zákon dovoľuje odsúdiť človeka prv, ako by ho vypočul?

Obidvaja tí dodatočne spravodliví, totiž Jozef z Arimatey i Nikodém, menia svoju spravodlivosť voči Kristovi na lásku, na skutky.

Jozef daruje mŕtvemu Kristovi nové hrobné plátno, čo nebola vtedy malá hodnota, a okrem toho svoj vlastný hrob. A Nikodém mu venuje tridsaťdva kilogramov drahej aromatickej zmesi, ktorá mala Kristovo telo, uložené do hrobu, zachovať od porušenia.

Touto staťou nás chce Svätý Duch povzbudiť, že ak nie sme spravodliví ako muž z Nazareta, vždy sa môžeme takými stať v slove i v čine, ako bojazlivý Nikodém alebo ako rovnako bojazlivý muž z Arimatey.