“Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie...”

Ležať v chorobe a v osamotení tridsaťosem rokov a nemať nikoho, kto by dodával aspoň nádej na normálny, zdravý život, nie je maličkosť.

Ale je ešte aj niečo oveľa horšie, pred čím varoval Ježiš toho, ktorému nepriniesol iba nádej, ale hneď aj veľmi rýchlu pomoc.

Keď mu hovoril o tom niečom ešte horšom, čo by ho mohlo postihnúť, myslel na smrť v hriechu, myslel na večnosť v mukách bez nádeje na zmenu.

Ale pritom si nepredstavujme ani Ježiša Krista, ani jeho nebeského Otca ako dozorcu, ktorý len na to striehne, ako nás prichytiť pri čine a potrestať.

Nebeský Otec a jeho Syn spolu so Svätým Duchom to je najistejšia zdravotná trojka...

Ak nám niekedy predpisujú alebo aj podávajú trpké lieky, tak len preto, aby nás zbavili duchovných neduhov a zachránili pred večnou smrťou.

Ale tým nie je povedané, že by nedbali na spravodlivosť.

Výzva: Nehreš už! aby ťa nepostihlo niečo horšie... nám pripomína, že sa nebeský Lekár stane raz aj naším sudcom a vymeria nám bez milosrdenstva trest, akému sa nevyrovná ani tridsaťosem rokov na lôžku porazených bez akejkoľvek ľudskej pomoci. Veď ide o večné ponorenie do krajnej bolesti.

Za hriech, ktorý je odmietnutím nekonečnej Božej dobroty a zneuznaním nekonečného Božieho majestátu, môže byť v zmysle Božej spravodlivosti len nekonečné pykanie v mukách, nekonečné, čo do času, intenzity i trvania.

Keď občas trpíme osamotením, nepochopením, neúspechmi, rozlúčkou s ľuďmi nám osobitne drahými, stratou živobytia alebo zdravia, nezabúdajme, že sú to len Božie lieky. To nie sú tresty. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje – hovorievali naši veriaci predkovia. Ak si to uvedomíme, naše utrpenie stratí svoje ostrie a naša tvár nadobudne jasnejší vzhľad.

No pritom nikdy nezabudnime na radu, ktorú dal Pán uzdravenému pri rybníku: Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie...