Sám si niesol kríž – tak čítame v správe Jána evanjelistu, priameho svedka tejto skutočnosti.

Teda sám...

Neprenášal nič z tejto svojej ťarchy na iných, ako robievame my, keď sa pred niekým vyrozprávame a vyžalujeme, aby sme si uľavili na duši. Pričom obyčajne obviňujeme iných za to, čo trpíme. On neobviňoval nikoho. Trpezlivo niesol svoje bremeno miesto nás.

Sám si ho niesol...

Neponúkol sa nikto. V tej chvíli mal každý svoj kríž. Mali ho tí, čo od strachu o seba od neho ušli, a trpeli preto bolestnými výčitkami, a mali svoj kríž aj tí, čo kráčali povedľa neho ako Mária a učeník Ján. Oni zas trpeli súcitom a ľútosťou, že im tvrdí rímski vojaci nedovolili priblížiť sa k nemu a pomôcť mu.

A tak šiel sám až do konca, až hore na Golgotu, lebo tak rozhodol Otec.

A čo my, jeho nasledovníci?

Niekedy sa rozhodneme vziať na plecia svoju ťarchu, ale nespravíme ani krok zo strachu pred tým, čím končila Pánova krížová cesta: odovzdaním svojho života do rúk Otcovi.

Ak nás nikto neodsudzuje, nekladie na nás kríž a nepribíja nás naň, treba si nám nájsť niekoho, kto by nám tu pomohol. Lebo veď tak sa Pán vyslovil: Kto chce za mnou ísť a potom aj prísť za mnou do Otcovho náručia, musí vziať svoj kríž a nasledovať ma verne až do konca.

V prípade, že sa nikto taký nenájde, musíme sa podujať na túto úlohu sami a stálymi sebazápormi utrápiť v sebe starého človeka, aby sa vypodobnil v nás nový, podľa Kristovho príkladu.

A na koniec ešte táto otázka: Aký je môj vzťah ku krížu, ktorý je nerozlučiteľným prvkom aj mojej životnej cesty? Nezabúdam naň, hoci mám jeho obraz možno v každej izbe svojho domu...?