Niekedy čakáme od Boha milosť uzdravenia, priaznivého vyriešenia sporu, úspechu pri výchove vlastných detí alebo pri inom Bohumilom diele.

Všeličo od neho čakáme a všeličo od neho aj dostaneme, keď ho prosíme.

No stáva sa aj to, že nedostávame žiadanú milosť v tej podobe, v akej ju čakáme. A vtedy bývame rozčarovaní, neuspokojení, znechutení, mrzutí i nahnevaní...

Uvedomme si, že v takýchto prípadoch nie sme o nič lepší ako boli Židia, keď im Pilát predstavil Ježiša z Nazareta slovami: Hľa, váš kráľ!...

Čakali inakšieho kráľa, a preto s hnevom a urazenosťou zvolali: Preč s ním! Ukrižuj ho!

Každý národ oslavuje i napodobňuje hrdinov svojej minulosti a s hrdosťou spomína ich výroky a činy, ktoré vykonali.

U Židov to bolo naopak.

Už v dávnej minulosti spomínali na toho kohosi veľkého, zo všetkých najslávnejšieho, ktorý ich preslávi, oslobodí od politického útlaku a iných pozemských bied. No keď konečne prišiel, zamietli ho len preto, že neprišiel medzi nich v takej podobe, v akej ho čakali...

Ešte pred troma dňami sa im zdalo, že je to on, a preto mu nadšene volali: Hosanna! A tešili sa, že ich oslobodí z nenávideného rímskeho jarma. Škoda, že nemysleli vtedy na diablovo jarmo, na jarmo svojich hriechov, ktoré bolo zo všetkých najhoršie. Žiadali preto nenávideného Rimana o smrť pre tohto svojho hrdinu. Riman im bol v tej chvíli bližší...

Ukrižuj ho! Preč s ním! – ozývalo sa z kamenného nádvoria, z kamenných sŕdc a veru aj z tvrdých kamenných hláv, ktoré ani napriek toľkým dôkazom neprišli na to, že je to ten, ktorého už veky čakali, po ktorom potichu i nahlas vzdychali.

Ale je to už tak: ak tvrdne srdce, tvrdne spolu s ním aj hlava.

A my? Čo čakáme, keď prosíme Boha o niečo? Ak nám nedá to, na čo myslíme, tak len preto, že nám chce dať niečo lepšie. Preto nikdy neodmietajme Božie dary, ak prídu v inej podobe, ako sme si priali. To by sme patrili medzi tých, čo stáli na kamennej dlažbe, mali tvrdé hlavy i srdcia a volali: Ukrižuj ho!