V jednej bratislavskej nemocnici na oddelení ortopédie som stretol jedno asi šestnásťročné dievča. Malo zhubný nádor kosti jednej nohy. Museli jej vyoperovať značnú časť tejto kosti – píšťaly (tibia), čo prakticky znamenalo, že bez nejakej náhrady - protézy, by už nikdy nemala chodiť. Jej matka sa však rozhodla pre hrdinský čin. Vzdala sa svojich menších nie celkom nevyhnutných kostí oboch nôh – tzv. ihlica (fibia) a tieto následne po operatívnom spojení mali nahradiť vyoperovanú časť postihnutej píšťaly jej dcéry. Takáto operácia má však viaceré riziká. Čo sa týka darcu - matky, riskuje, že sa viac nepostaví na svoje “ochudobnené“ nohy. No väčšie riziká sú v obdarovanom organizme dcéry. Zhubné nádorové ochorenie mohlo byť rozšírené aj inde. No kľúčovou otázkou bolo, či telo jej dcéry príjme darovaný orgán alebo jej imunitný systém začne proti voperovanému tkanivu bojovať ako proti cudzorodému a škodlivému telesu. Takto by tá nákladná operácia a vyčerpávajúce bremeno pre matku, boli zbytočná pre dcéru! Milujúce srdce matky však verilo, že to všetko dobre dopadne. Viac som ich už nestretol a tak neviem ako to dopadlo. Nezabudnuteľne si však pamätám, ako spolu ležali pôvodne zdravá matka s ťažkými ranami po operácii na nohách a dcéra – adresát obety svojej matky. Nikdy nezabudnem na odhodlanosť tejto matky v prospech svojej dcéry.
Ako sa táto matka obetovala za svoju dcéru, tak sa za nás obetoval Mesiáš: položil svoj život za náš život, „vydaný na smrť aby ho ukrižovali“.
Udalosti umučenia, krížová cesta a najmä kríž nám hovoria o Jeho Božsko-ľudskej láske k nám ľuďom; nekonečne všemohúci a nekonečne dobrý Boh urobil pre nás maximum, čo mohol: vylial za nás svoju krv na kríži. Na svojej strane Boh bol úspešný: dokonal svoju obetu a vstal z mŕtvych. Ešte ostáva naša strana: prijať dar spásy. I keď Pán Ježiš dokonal svoje dielo, ešte nie je automaticky zaistená naša záchrana bez našej spolupráce. Pri našom možnom neúspešnom prípade, ak by sme tento dar spásy neprijali, Jeho krv by bola pre nás zbytočne vyliata a cena Jeho smrti stratená; tak ako tam by spomenutá operácia nepomohla tomu dievčatku, ak by jej organizmus neprijal voperované kosti; v našom prípade by vyšla nazmar najväčšia obeta v dejinách.
Všetci by mali si vziať k srdcu výčitku plačúceho Pána Ježiša nad neverným Jeruzalemom: „Koľko ráz som túžil zhromaždiť tvoje deti, ako kvočka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste.“
Utrpenie nášho Pána nás posilňuje v boji o našu spásu.
Božia i naša Matka Mária, verne nasledujúca Krista Pána v plnení Jeho vôle, pomáhaj nám ostať Mu verní v živote i v hodine našej smrti.