V poslednú májovú nedeľu som sa vybrala na prechádzku k jaskyni Panny Márie Lurdskej na nitrianskej Kalvárii, ktorá je v auguste aj miestom každoročnej púte s bohatou účasťou veriacich. Keď som sa pomodlila pred sochou Božej Matky obkolesonou množstvom pestrofarebných kvetov a svietiacich kahancov najrôznejších rozmerov a tvarov, sadla som si na lavičku. Chcela som sa ešte zamyslieť a v duchu s ňou porozprávať.
Keď som tak sedela, všimla som si ako po shcodíkoch, ktoré vedú k zamrežovanej jaskyni, kráča trojica - mladá rodina. Otec s ruksakom a matka, ktorej sa držalo za ruku sotva dvojročné dievčatko. Ledva dvíhalo nôžky, aby tých niekoľko schodov zvládlo. V druheh ruke držalo kyticu z krásnych ruží. Kvety sa nakláňali, lebo malá pútnička mala čo robiť, aby ich udržala, aj zvládla výstup hore. Ale podarilo sa!
Keď podišli k cieľu, mama vzala kvety a vložila ich do niektorej z váz. Potom są krátko pomodlili a tiež sa posadili neďaleko mňa na susednú lavičku. Možno po desiatich minútach sa zdvihli a opäť pristúpili k mrežiam jaskyne. Rodičia sa prežehnali a dievčatko zdvihlo rúčku a zakývalo Panne Márii na rozlúčku - pá pá...
S týmto nečakaným, ale pre malé dieťa tak prirodzeným prejavom pozdravu, som zostala zaskočená, ale súčasne aj veľmi potešená... Veľa povedal o vzťahu rodiny k Panne Márii ako aj o náboženskej výchove, lebo jej vonkajšie prejavy odhaľovali budovanie vzťahu k osobe Matky Božej. To bezprostredné zamávanie rúčkou iste vnímala ako jeden z najmilších prejavov, ktoré sa jej v tento májový podvečer dostal...