Kedy sme naposledy na niečo čakali?
Možno to bolo celkom nedávno - na autobus, na zelenú na semafore, aj tu v kostole – ak sme prišli včas – tak sme čakali na začiatok svätej omše. To sú také malé, drobné, každodenné čakania. Tie nám však môžu pripomenúť aj omnoho dlhšie a hlbšie očakávania, ktoré sa týkajú životne dôležitých otázok. Možno dlho čakám na dar odpustenia, možno na schopnosť zbaviť sa nejakej neresti, či posunúť sa niekde ďalej v živote.
Rôzne sú predmety nášho očakávania – to, na čo čakáme –, ale rôzne je aj to, ako čakáme. Niekedy to zvládneme s pokojom a nadhľadom, inokedy nás očakávanie privádza až do úzkostí.
Aj liturgický rok má obdobia, ktoré sa osobitne dotýkajú témy očakávania. Najvýraznejším je Advent. No aj dnešná 7. veľkonočná nedeľa v sebe nesie veľmi silnú myšlienku čakania.
Apoštoli po Ježišovom Nanebovstúpení, ktoré sme oslávili pred pár dňami, očakávajú naplnenie toho, čo im Ježiš prisľúbil: „Zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti”.
Pripomeňme si krátko súvislosti tohto očakávania:
- Podľa klasického výkladu evanjeliových textov čakanie trvalo 10 dní.
- Apoštoli sú v hornej sieni – podľa starej kresťanskej tradície je to miesto juhozápadne od Chrámovej hory na vrchu Sion.
- Tradícia spája toto miesto aj s miestom Poslednej večere, apoštolom teda rezonuje v pamäti rozlúčka s Ježišom, ustanovenie Eucharistie, umývanie nôh, Judášov odchod, Ježišova modlitba, z ktorej sme čítali úryvok v evanjeliu.
Prijmime pozvanie vstúpiť spolu s apoštolmi do hornej siene, pripojiť sa k ich očakávaniu. Čomu všetkému nás učí, čo nám pripomína? Všimnime si 3 dôležité momenty tohto čakania, krásne zhrnuté v jednej vete z prvého čítania: “jednomyseľne zotrvávali na modlitbách”.
Jednomyseľne – očakávanie je časom obnovenia jednoty, uzdravovania zranení vo vzťahoch. Kniha skutkov apoštolov rozvíja tento rozmer čakania, keď Petrovi v týchto dňoch “dôjde”, že je potrebné obnoviť jednotu spoločenstva narušenú Judášovou zradou a iniciuje rozlišovanie, ktorého výsledkom je voľba apoštola Mateja. Možno aj my prechádzame, alebo ešte potrebujeme prejsť procesmi uzdravenia vzťahových zranení, aby sme mohli dosiahnuť “jednomyseľnosť”.
Zotrvávali – toto slovo je dnes veľmi potrebné, ale aj nepopulárne. Hovorí o schopnosti čakať. Často namiesto zotrvávania hľadáme ako veci urýchliť. Koľko dobrých vecí sme pokazili v živote práve tým, že sme ich chceli dosiahnuť prirýchlo. Až keď sa dokážeme zrieknuť “ducha kontroly” nad tým, čo sa v našom živote deje, sme otvorení pre pôsobenie Ducha Svätého.
Na modlitbách – všimnime si hlboké prepojenie s Ježišovou modlitbou na tom istom mieste pred niekoľkými týždňami za seba, za apoštolov, za všetkých, čo uveria. Modlitba apoštolov, spolu s Máriou a širším spoločenstvom učeníkov a učeníčok je akoby ozvenou, pokračovaním Ježišovho príhovoru: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba…” (Jn 17)
Čakanie je v skutočnosti niečo veľmi dramatické. Samuel Beckett v absurdnej dráme Čakanie na Godota opisuje toto napätie, a možno aj trpkú rezignáciu: Godot vlastne nikdy nemal prísť. Asi sme my mali odísť… Znie to skoro ako výsmech čakajúcim.
Isto, dá sa čakať aj nezmyselne. Dnešná scéna z Večeradla nám však ukazuje čakanie, ktoré má ten najhlbší zmysel a jeho naplnením je radostné Turíčne ráno.