Byť kresťanom bolo, je a vždy bude riskantné.
Ak sme krstom poslaní získavať vo svete pozície Božiemu kráľovstvu, tak sme vlastne piatou Božou kolónou, ktorá má bojovať proti svetu vo svete. A ten tiež chce mať z nás svojich spojencov v Božom kráľovstve, do ktorého patríme – získať nás pre spoluprácu v ňom proti nemu.
Dvojnásobne nebezpečná situácia...
Lebo vo vojne – a tá je stále medzi týmito dvoma kráľovstvami – platia prísne zákony. Za zradu záujmov sú v stave bojovej pohotovosti najvyššie tresty.
Ježiš Kristus nás posiela s takýmto posmelením: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo... To je všetko, čo vám svet môže urobiť zlého, ak budete pracovať proti nemu budovaním môjho kráľovstva.
Keby k tomu došlo, vyplatí sa to.
Veď na kresťanskom nebi nepadajú hviezdy ako za augustových teplých nocí, smutným kĺzavým letom nadol... Nie, tu vždy padajú smerom nahor; zo zeme na nebo, aby žiarili a vlievali nádej, silu, odvahu a radosť a nikdy už nezhasli.
Skôr sa toho bojte, pripomína, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.
A myslí tým seba.
To môže len on sám.
Trestá zapretie, spreneveru a zradu svojich záujmov vždy dvojitou smrťou, smrťou tela i duše večne trvajúcim zomieraním.
A aby podporil našu odvahu, uisťuje nás, že je neviditeľne stále prítomný a len vtedy dovolí skriviť nám vlas na hlave, ak to poslúži záujmom jeho kráľovstva – ak to bude on chcieť a potrebovať. A ak by kvôli jeho záujmom malo dôjsť až k našej telesnej smrti či už rýchlo a násilne, alebo pomaly, postupným vyčerpávaním síl, boli by sme zaiste nemúdri, keby sme nedali prednosť tejto smrti pred tou dvojitou a večnou v pekle.