Sme súčasťou Cirkvi, ktorá sa nazýva aj Cirkvou putujúcou. Pán Ježiš je zakladateľom Cirkvi, jej Hlavou (porov. 2. čítanie, v ktorom svätý Pavol nazýva Krista hlavou Cirkvi) a my sme s ním od krstu osobitne spojení a zároveň včlenení do spoločenstva veriacich. Som teda kresťanom, patrím Kristovi, čo znamená zároveň, že som členom Cirkvi, tohto veľkého spoločenstva bratov a sestier nielen tu na zemi, ale aj v nebi a v očistci. Pán Ježiš nás všetkých dáva do pohybu slovami: „Choďte!“ Ale zároveň nás aj uisťuje, že bude kráčať a putovať s nami: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Evanjelista Lukáš, ktorý okrem svojho Evanjelia napísal aj Skutky apoštolov, vovádza čitateľa svojimi úvodnými riadkami, ktoré sme počuli v prvom čítaní, do pokračovania príbehu o Ježišovi práve cez predstavenie všetkého, čo sa udialo po jeho Nanebovstúpení. Aj my sme súčasťou tohto príbehu, keď sa obzrieme, ako sa naplnil a napĺňa prísľub Pána Ježiša, že zostáva s nami. Vieme teda, kto sme, kam patríme, ale vieme aj kam putujeme, čo je cieľom nášho života.
A predsa sú v našom živote situácie, ktoré sú náročné na prijatie, ťažké na pochopenie.
Na Nový rok 2026 pri požiari v švajčiarskom meste Crans-Montana zomrelo asi 40 väčšinou mladých ľudí. Niektorí pozostalí rodičia požiadali pápeža Leva XIV. o stretnutie vo Vatikáne, ktoré sa uskutočnilo už 15. januára. Vtedy im pápež povedal:
Chcel som mať aspoň príležitosť podeliť sa o chvíľu, ktorá je pre vás uprostred veľkej bolesti a utrpenia skutočne skúškou našej viery, skúškou toho, v čo veríme. A človek sa často pýta: „Prečo, Pane?“
Kde nájsť útechu, ktorá by zodpovedala tomu, čo cítite, útechu, ktorá by nebola len prázdnymi a povrchnými slovami, ale ktorá by sa vás hlboko dotkla a oživila nádej?
Nemôžem vám vysvetliť, bratia a sestry, prečo vy a vaši blízki máte čeliť takejto skúške. Láska a ľudské slová súcitu, ktoré vám dnes adresujem, sa zdajú byť veľmi obmedzené a bezmocné. Na druhej strane, nástupca Petra, s ktorým ste sa dnes prišli stretnúť, vám to potvrdzuje s presvedčením a silou: vaša nádej nie je márna, pretože Kristus skutočne vstal z mŕtvych! Svätá Cirkev je toho svedkom a s istotou to ohlasuje. Svätý Pavol, ktorý ho videl živého, povedal kresťanom v Korinte: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale nie! Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 19.20)
Drahí bratia a sestry, nič vás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky (porov. Rim 8, 35), rovnako ani vašich blízkych, ktorí trpia alebo ktorých ste stratili. Viera, ktorá prebýva v nás, osvecuje najtemnejšie a najbolestnejšie okamihy nášho života nenahraditeľným svetlom, ktoré nám pomáha odvážne pokračovať na ceste k cieľu. Ježiš nás predchádza na tejto ceste smrti a zmŕtvychvstania, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a vytrvalosť. Buďte si istí jeho blízkosťou a nežnosťou: On nie je ďaleko od toho, čo prežívate, naopak, zdieľa to s vami a nesie to s vami. Rovnako tak to s vami nesie celá Cirkev. Buďte si istí modlitbou celej Cirkvi – i mojou osobnou modlitbou – za odpočinok vašich zosnulých, za úľavu tým, ktorých milujete a ktorí trpia, i za vás samých, ktorí ich sprevádzate svojou nežnosťou a láskou.
V januári tohto roka sa jeden otec rodiny dožil 50 rokov. Dva roky bojoval s rakovinou a odmietal prijať kňaza (od sobáša nebol pri spovedi). Mnohí sa za neho modlili a nakoniec niekoľko dní pred smrťou prijal kňaza, ktorý mu vyslúžil sviatosti. Jeho manželka a dve deti (11-ročná dcéra a 14-ročný syn) si uvedomili, aké je veľké Božie milosrdenstvo a viera vo večný život im pomohla prijať jeho odchod do večnosti začiatkom februára t.r.
Chceme dnešnú slávnosť prežiť ako zjavenie krásy neba a večného života, ktorý Pán pre nás všetkých pripravil a modliť sa s pokorou o Božiu milosť a vytrvalosť v dobrom až do konca.