Pri slávení sv. omše v každej piesni vďaky dostávame výzvu: „Hore srdcia“ a odpovedáme: „Máme ich u Pána.“ Máme; ale v akom stupni viery, nádeje a lásky? Dnes sme počuli nášho Pána: „Všetkých pritiahnem k sebe.“ To je túžba Boha – Ježiša po mojej aj tvojej večnej spáse.
Dajme sa priťahovať a tak napĺňať predpoveď proroka Jeremiáša (1. čít.) a prísľub i túžbu: „ ... lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí...“
Je to výzva veriť v slová Pána Ježiša: „Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života. „ (Jn 4, 14).
Natoľko mám srdce u Pána, nakoľko „pijem“: počúvam jeho a ho zachovávam a ním riešim, utišujem životný smäd duše. Každý „hlt“ tejto Kristovej vody môže a chce byť svetlom, orientáciou, správnym smerom (Jn 8,12).
Také je aj jeho najkratšie podobenstvo: „Ak pšeničné zrnko nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“
Pán Ježiš na túžbu pohanov (Grékov) vidieť ho, všetkým ponúka kľúč na pochopenie (i keď neskôr) toho, čo sa stane. Obrazným (tajomným) poukázaním na svoju smrť, cez ktorú vstúpi do slávy a prinesie nový život.
Zároveň vyznáva chvenie, úzkosť: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno.“
Pán Ježiš tu zviditeľňuje príklad, postoj, aký sa čaká od veriaceho človeka. Možný však len s Božou pomocou – silou („Bohu nie je nič nemožné).
Dve prosby: „Otče, zachráň...“ „Otče, osláv“ sú akoby dvoma náprotivkami dvojakej vôle. Zaznieva tu „prirodzená vôľa“ človeka Ježiša, ktorá sa vzpiera hroznej, ničivej udalosti a prosí odňatie kalicha.
Proti sa ozýva „synovská vôľa“ v plnej jednote s vôľou Otca. Tieseň Ježišovej ľudskej duše núti ho prosiť o záchranu pred touto hodinou. No vedomie vlastného poslania, vedomie, že práve pre túto hodinu sa narodil, prišiel, (ide o súboj svetla a tmy, zrážku medzi životom a smrťou – ide o rozhodujúcu drámu ľudských dejín), vedie ho k vysloveniu druhej prosby – aby Boh oslávil svoje meno. K osláveniu Božieho mena povedie práve kríž, prijatie tejto hrôzy, ponorenie do potupy zničenia vlastnej dôstojnosti, do hanby nedôstojnej smrti. Iba tak sa Boh zjaví taký, aký je naozaj: ako Boh, ktorý v priepastnej hĺbke svojej lásky, vo vydaní samého seba stavia proti všetkým mocnostiam zla skutočnú moc dobra. Ježiš vyriekol obe prosby, no prvá o „záchranu“ je neoddeliteľnou súčasťou druhej prosby o oslávenie Boha tým, že sa stane jeho vôľa. Rozpor vo vnútri svojej ľudskej existencie tak Ježiš sám priviedol k jednote (porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II. diel, str. 155-156).
Tak sa smrť Pána Ježiša stala sadením. Ako sa sadí zrelé zrno do zeme, aby prinieslo úrodu, tak sa aj Ježiš zasadil, aby vzišla úroda.
Povedal všetko, čo mal povedať a vykonal všetko, čo mal vykonať (mohol povedať: „Dokonané je“).
A predsa stále žije a pokračuje vo svojom mystickom tele. Postaral sa o pokračujúce „sadenie“ aj „umieranie“, aby stále vychádzala nová, Božia úroda: Keď pri poslednej – vlastne prvej večeri daroval svojej Cirkvi tajomstvo Eucharistie: „Aby nás všetkých, ktorí máme účasť na jeho tele a krvi stále združoval v jedno Duch Svätý“, aby každý (kresťan) z nás dozrieval do úrodnosti Kristovho zrna a dával sa tiež sadiť.
Bratia, sestry, „Hore srdcia“ – stále vyššie a pevnejšie u Pána – jeho silou, v ktorej sa nám stále v Eucharistii dáva. Amen.