Naši chlapci a dievčatá chodia po uliciach so svojimi slúchadlami a zapínajú ich hocikedy a hocikde. Vedia totiž, že si touto technikou môžu sprítomniť mnohé zo zvukov, slov i obrazov, ktorých je svet plný.
My, kresťania, by sme mali vedieť, že do týchto ľudských zvukov sa mieša aj Boží hlas.
Aj Boh hovorí.
Stále a najrozličnejším spôsobom.
Ako hovorí maliar svojím obrazom o svojej umeleckej zručnosti, tak Boh krásami a divmi prírody hovorí o svojej vnútornej kráse a bohatosti. Ako inžinier dômyselne postaveným strojom svedčí o svojej rozumovej schopnosti, tak Boh už od vekov presne fungujúcim vesmírom hovorí o svojej neporovnateľnej sile a múdrosti.
Úrodou na poliach, lúkach, sadoch a viniciach, nad ktorými strieda slnko, vietor a dážď, nám hovorí o svojej láskavej starostlivosti o každého z nás.
A ako si počínať, aby bol s nami spokojný a mohol nám za odmenu dať ešte viac, to nám hovorí vnútorným hlasom svedomia.
Ale rozhodne najzreteľnejšie rozpráva o sebe a o tom, ako nás má rád, čo nám osoží a čo škodí, knihou, ktorú si práve vysvetľujeme – svojím Evanjeliom.
Boh stále nejako hovorí.
A každému osobne.
Prihovára sa nám dôverne priateľsky, prísne otcovsky alebo srdečne bratsky.
Veľká škoda, že máme ucho skoro stále naladené na všetky iné zvuky: na cveng zarobených peňazí, na štrnganie pohárikov, na vrčanie luxusných áut...
Pre tieto a iné hlasy nepočujeme potom jeho slovo. Naše uši zostávajú jeho prihováraniam neprístupné, zavreté a my duchovne hluchneme.
Dve uši sme dostali.
A zaiste nie preto, aby Božie slovo išlo jedným dnu, druhým von, ale ak by ho jedno nezachytilo, druhé poslúžilo ako poistka...
Ale čo, ak ani jedným nepočúvame Boha? Čo potom môžeme iným o ňom povedať?...
Hluchonemosť je preto v duchovnom ohľade prirodzená a veľmi častá kombinácia. Ak sme hluchí, budeme celkom iste aj nemí...
Ak ale počúvame, budeme o Bohu aj hovoriť.
Najčastejšie slovami; najkrajšie a najúčinnejšie skutkami.
Pôjdem napríklad ulicou do kostola vo sviatočný alebo i v pracovný deň a budem tak všetkým, čo ma vidia, hovoriť o Božej existencii, o tom, že v neho verím a aj navonok sa k nemu hlásim.
A keď si stávam do radu medzi prijímajúcich, ja, chlap tvrdých rysov, hovorím všetkým naokolo, že mám toho odvážneho muža, Ježiša z Nazareta, zázračne prítomného v krehkej hostii, natoľko rád, že ho idem verejne objať.
Keď kľakám do spovednice, hovorím tým, že môj Boh je sudca, pred ktorého tvár sa všetci raz dostavíme, aby sme vydali počet aj z každého zbytočného slova..., ale keď ho s ľútosťou poprosím a sľúbim, že už nezopakujem svoj hriech, je taký dobrý ako nikto z nás – odpustí a všetko navždy zabudne.
Keď sa ráno pred nastúpením do práce a večer pred odpočinkom hoci len nábožne prežehnám, vyznám pred svojimi domácimi, že za svoj život, zdravie, chlieb i úspechy ďakujem jeho moci a dobrote. A keď pomáham na ceste neznámemu, ktorému sa pokazilo auto, hovorím tým o Bohu, že mu všetci patríme, že sme všetci jeho deťmi.
Evanjelium hovorí, že keď Ježiš uzdravoval hluchonemého, vzal ho nabok od zástupu, dotkol sa mu uší i jazyka a povedal: Effeta! – Otvor sa!...
Brat, sestra, ak si priznávame, že sme postihnutí duchovnou hluchonemosťou – a to sme do určitej miery všetci, tak každé stretnutie okolo oltára pokladajme vždy za odvolanie nabok od zástupu, od starostí, rodiny a zamestnania kvôli tomu, aby sa nám tu Kristus dotkol svojím slovom uší a svojím eucharistickým telom jazyka a povedal: Otvor sa!
Nakoniec otázka:
Keď sme túto udalosť preberali... počuli sme ho?
Ak áno, budeme aj hovoriť.
Nech je tak!
Amen.