Emauzskí učeníci sú naším zrkadlom... Ako oni, aj my si staviame vzdušné zámky a prosíme Boha, aby sa diali veci okolo nás tak, ako si to my predstavujeme a prajeme.
Radi by sme mali v Cirkvi, ktorú Kristus založil, veľkú svetovú organizáciu, v organizácii silu, v jej sile svoju bezpečnosť a svoj pokoj.
Ale keď zisťujeme, že tých opravdivých kresťanov je na to primálo, najmä tam, kde je na Krista pohon, podliehame depresiám a strachu a utekáme z Jeruzalema.
Mávame znechutene rukou a vravíme ako tí dvaja: „My sme dúfali... že on – Kristus, ovládne pomocou svojej Cirkvi svet, ale ako sa zdá, nič z toho nebude.“
Vtedy sa k nám nebadane priblíži ktosi, kto spozoroval naše sklamanie a odchod a osloví nás: „O čom debatujete a prečo ste smutní?“ A možno začne s výčitkami: „Ó, nechápaví, či neviete, že Kristus neprišiel na svet vládnuť, ale slúžiť?...
Zabudli ste, že sa narodil ako dieťa v chudobnej a cudzej maštali, že utekal, keď ho po rozmnožení chlebov chceli urobiť kráľom, že žil v biede a zomrel nahý na kríži...?“
Touto tajomnou postavou, ktorá sa k nám pridáva, keď sme zdeprimovaní a sklamaní preto, že Kristus nezvíťazil podľa našich príliš ľudských prianí, je kňaz.
Pridáva sa k nám na ceste životom, aby nám otváral Písma a presviedčal nás, že Kristovi bolo treba trpieť a tak vojsť do slávy a že ani pre nás nieto inej cesty k odmene. Pripomína nám programovú reč, ktorou začínal svoje verejné vystúpenie: „Blahoslavení chudobní, tichí, trpiaci, tí, čo plačú...“
A v kňazovej osobe, ktorý sa k nám pridáva, aby nám sprístupňoval zmysel Písem, je osobitným spôsobom prítomný Kristus.
Sám tak povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva.“
Stáva sa, že ho niekedy neznášame. Najmä keď pripomína to nepríjemné, keď búra naše predstavy o silnom pozemskom Božom kráľovstve.
Ba aj to sa stáva, že ním preto niekedy pohŕdame.
A možno budem aj ja teraz nepríjemný, keď pripomeniem Kristove vlastné slová, ktoré pre takéto prípady povedal kňazom:
„Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ – Otcom.
Ak by sme pri výklade Písem predsa len prehliadli a nezbadali, že naozaj v každom služobníkovi oltára, aj v tom slabom a chybnom – v každom tom zaprášenom pútnikovi na ceste do Emauz, často tak málo podobnom Majstrovi – je Kristus, rozhodne nemôžeme túto skutočnosť prehliadnuť a poprieť, keď dôjde k lámaniu chleba, keď vyslovuje tajomné slová, ktorými sa mŕtve podstaty menia na živého Krista.
Brat, sestra, obyčajne sa s kňazom stretáme pri bohoslužbe, v kostole.
Pozoruhodné je, že tu robí práve tie isté dva úkony, čo Kristus na ceste do Emauz: Otvára nám Písma a láme Chlieb života.
Prosme pre svoje vlastné dobro, aby sme pri všetkých takýchto príležitostiach nemali ťarbavé srdcia, ale aby sa nám vždy rozohrievali radosťou pri jeho slove ako v oných učeníkoch a aby sme vždy s plesaním zisťovali, keď sa na oltári láme Chlieb, že je medzi nami vzkriesený Kristus.