Veľkonočná udalosť podnes vyvoláva v ľuďoch to, čo pocítili ženy pri pohľade na prázdny Kristov hrob: strach a radosť.
V tých, čo by ho radi odstránili zo sveta prenasledovaním jeho Cirkvi, posmechom, ohováraním alebo zámernou nevšímavosťou, budí sa pri čítaní tejto udalosti strach.
V tých však, čo uverili jeho slovám a znášajú kvôli tomu vo svete príkoria, narastá radosť.
Brat, sestra, možno sa bez dlhého rozmýšľania pripojíme v duchu k tým druhým a budeme si myslieť, že pre nás je jeho zmŕtvychvstanie len a len dôvodom k radosti.
Nože, buďme k sebe trošku úprimnejší.
Ak sme sa nepričiňovali o jeho odstránenie zo sveta, nemôžeme predsa povedať, že by sme ho neboli nikdy vyháňali zo svojej mysle a zo srdca nejakým nevhodným záujmom, že by sme mu neraz – keď nás pozýval zvnútra alebo zvonka nasledovať ho – neboli uhli hriešne za roh.
A ak sme za ním aj šli a dávali, čo žiadal, koľko urážlivého okúňania a neochoty bolo v nás...
Ak pomyslíme na to všetko, určite sa povedľa radosti z jeho vzkriesenia ozve v nás aj strach...
A Boh to vari tak chce, aby sme boli aj nastrašení, aj naradovaní... Veď kto je nastrašený, straší, kto má radosť, rozveseľuje.
Strach i radosť sú rovnako nákazlivé. A my máme pri spomínaní veľkonočnej udalosti šíriť do okolia obidvoje.
Tých, čo sa Krista neboja, treba strašiť svojím strachom a tých, čo sa ho obávajú, rozveseľovať svojou nádejou.
S dvojitým citom niesli od hrobu posolstvo a tak ho máme niesť do sveta aj my.
Kristus vstal z mŕtvych – radujme sa pre svoje čnosti.
Kristus vstal z mŕtvych – bojme sa pre svoj hriech.
Ale neľakajme sa príliš... Ak máme aj veľa chýb, ale práve toľko dobrej vôle zbaviť sa ich, to je vždy veľký dôvod k radosti alebo dôvod k veľkej radosti. Aleluja!
Amen.