I
Nasledovať Ježiša Krista, byť jeho učeníkom znamená usilovne si osvojovať všetko, čo nás robí jemu podobnými, a nemilosrdne sa zbavovať toho, čo nás od neho ešte odlišuje...
Učeníctvo, podobnosť s Kristom, nie je, samozrejme, nič príjemné, nič ľahké...
Žiada od nás okrem iného vydať sa v ústrety smrti kvôli spáse celého sveta a stretnúť sa pritom s nepochopením u svojho najspoľahlivejšieho učeníka.
Žiada vojsť so svojou ľudskou prirodzenosťou do Getsemani, tam sa chvieť hrôzou a potiť sa krvou v blízkosti priateľov, ktorí najprv spia, potom utekajú, hanbia sa za nás a prisahajú, že nás nepoznajú...
A konečne žiada to, aby sme ako úplne nevinní odvisli na dreve hanby v strede medzi zločincami a do posledného výdychu znášali posmechy cudzoložného pokolenia...
Podobnosť s Kristom, jeho nasledovanie, nie je ľahkou požiadavkou. Ale verme, že by ju nebol na nás položil, keby nebola splniteľná.
Posilňovaní jeho milosťou sa mu vo všetkom môžeme stať podobnými, s jeho pomocou ho môžeme nasledovať až na kríž.
Keby nebolo tak, nehrozil by nám, že nás odmietne, ak sa vo všetkom nebudeme k nemu hlásiť a vo všetkom sa mu usilovať podobať...

II
Kto sa bude hanbiť za mňa – pred týmto pokolením, ktoré ma vyhlási za Belzebulovho spojenca, za buriča, za nepriateľa štátu a národa a pribije na kríž, a kto sa ma z hanby a či zo strachu nezastane pred budúcim pokolením, ktoré ma vo svojich náučných slovníkoch zaradí medzi vybájených hrdinov a moju náuku medzi naivné utópie, toho bez milosrdenstva zavrhnem, keď prídem v sláve súdiť tých, čo neboli so mnou vo všetkom, čo ma nenasledovali až do krajnej krajnosti...

III
Je veľa spôsobov, ktorými možno zatajovať svoje učeníctvo a mariť si tak nádej na Božiu odmenu...
A my tieto spôsoby aj používame.
Raz privierame svoje ústa tam, kde by bolo treba vyznať toho, ktorému sme uverili.
Inokedy privierame dvere, za ktorými máme jeho obraz.
Alebo ústa svojim deťom, ktoré vo svojej požehnanej jednoduchosti nemajú strach hlásiť sa k nemu pred svojím okolím.
Nezriedka zatvárame knihu jeho slova zo strachu pred posmechom, čím dokazujeme, že ju ešte veľmi slabo poznáme a veľmi nedôsledne podľa nej žijeme.
Niekedy sa hanbíme za jeho slovo, a preto ho prikrývame veľmi nákladným obalom ľudskej múdrosti...
Ale nášmu Pánovi nejde o to, či sa hanbíme zaňho tak alebo inak, či sa pritom červenáme silno alebo slabo.
Hovorí, že odmietne každého, kto sa bude nejako zaňho hanbiť.
Kto bude čo len trochu zapierať, že je jeho učeníkom.

IV
Pane Ježišu, ty nechceš nasledovníkov, ktorí sa boja posmechu a prenasledovania a idú preto za tebou len zobďaleč.
Daj nám, prosíme, odvahu kráčať pred očami zlého a cudzoložného pokolenia vždy v tvojej bezprostrednej blízkosti v tej viere, že tvoje je konečné víťazstvo a sláva naveky. Amen.