I
Keby medzi apoštolmi a ich Učiteľom nebolo ovzdušie rodinnej srdečnosti, sotva by si dovolili upozorniť ho, že zabúda na hmotné potreby svojich poslucháčov.
No do rodiny okrem otvorenosti patrí aj poslušnosť. Najmä do Božej rodiny.
Preto Pán dáva rozkaz za rozkazom a apoštoli poslúchajú. Spočítavajú peniaze, prinášajú päť jačmenných chlebov a dve ryby – všetko, čo majú, a neváhajú pousadzovať zástupy, hoci vedia, že čo priniesli, je smiešne málo pre toľkých...
Konečne plnia aj posledný Pánov rozkaz.
Spomedzi nasýtených zástupov prinášajú dvanásť košov zvyškov z darov zeme a mora.
A vtedy si uvedomujú, že sa vyplatí prednášať Pánovi za iných svoje prosby, ale najmä poslúchať ho...

II
Rozpusť ich. – Áno, ale až keď rozmnožím chlieb a s ním vieru v toho, ktorého Boh poslal.

Vy im dajte jesť. – Kto u iného zbadá hlad, má sa prvý pričiniť, aby ho nasýtil...
Ak nie inak, aspoň tak ako vy teraz, prosbou k tomu, ktorý kŕmi vtáky v povetrí a odieva poľné ľalie.

Vzal päť chlebov. – Hoci nemusel vziať nič... Ale on je taký...
Rád stavia nadprírodu až na hraniciach našich prirodzených možností, aby aj to nadprirodzené urobil čo najprirodzenejším.

Pozbierajte odrobiny! – (Jn 6, 12). Boží ľud si nemá navykať na nehospodárnu márnotratnosť.
Ani vtedy nie, keď mu nebeský Otec vo svojej štedrosti dá viac, ako potrebuje.

III
Kto má rád trpiacich bratov, najmä tých, ktorí počúvajú Pánovo slovo, a chce im pomôcť, nech si dobre všimne túto príhodu. Svätý Duch nám ňou dáva jedno veľmi vzácne poučenie.
Upozorňuje nás, že tam, kde vyvíjame snahu pomôcť bratom, máme najprv využiť všetky svoje prirodzené možnosti a až tam, kde tieto nesiahajú, čakať Pánovu nadprirodzenú pomoc.
Pán neukladá svoje požehnanie do prázdna.
Treba mu priniesť aspoň päť chlebov a dve ryby – teda všetko, čo máme a môžeme.

IV
Pane, ďakujeme ti za toto vzácne poučenie. Veríme, že ak budeme podľa neho konať, mnohí dostanú potrebný pokrm pre telo a mnohí aj pre dušu.
Nedaj nám, prosíme, zabudnúť na to, čo si nám povedal týmto prípadom. Amen.