I
Cirkevný súd s Ježišom sa začal včasráno na svitaní. Pravdepodobne v niektorom z bočných chrámových priestorov.
Zvyčajne ho otváralo predvolávanie svedkov. Sedemdesiatčlenné súdne zhromaždenie zo všetkého najviac zaujalo svedectvo o Ježišovej výpovedi ohľadom chrámu.
Jeho odvaha zboriť ho pripomínala útok na kult pravého Boha.
A odvaha postaviť ho za tri dni najkrajnejšiu trúfalosť, ba priamo bohorovnosť, a teda rúhanie.
Ale pretože svedkovia ani túto svoju výpoveď nepodali zhodne, súd ju nemohol použiť za podklad na obžalobu (Dt 17, 6; 19, 15).
Čas sa míňal a v zhromaždení rástlo napätie.
Večer sa totiž začínal sviatočný deň a dovtedy muselo byť už všetko hotové.
Ak veľrada už predtým rozhodla, že Ježiša treba zabiť, predsedajúci veľkňaz musel ešte v ten deň požiadať Piláta o občiansky súd.
Kajfáš sa preto rozhodol chytiť vec za iný koniec. Zostúpil zo súdnej stolice, postavil sa pred obžalovaného a opýtal sa ho: Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?! Ježiš mlčal.
To, čo sa s ním dialo, hovorilo samo za seba.
Konečne, načo hovoriť tam, kde sa ohľadom neho už vopred rozhodlo?
A potom bolo treba dať príklad tým, čo raz budú pre jeho meno stáť pred takýmito súdmi...
No veľkňaz mal ešte jeden prostriedok, ktorým ho mohol prinútiť vyjadriť sa – zaprisahanie na živého Boha.
Si ty Boží Syn? Si niekto Bohu taký blízky ako Mesiáš, ktorého čakáme?
Zaprisahávam ťa. Odpovedz.
Keď Ježiš prehovoril, zhromaždenie sa vzrušilo... Povedal o sebe ešte viac, než veľkňaz čakal.
Raz ma budete vidieť po Božej pravici – pokračoval (Ž 110). Tak ako ma videl Daniel (7, 9 – 13)...
Budete ma vidieť ako sudcu. Veľkňaz si roztrhol rúcho.
Od bolesti?
Tak sa to vtedy robievalo...
Nie, nie od bolesti.
On sa v srdci potešil Ježišovej odpovedi.
Potreboval ju.
Táto aj sama stačila ako podklad na obžalobu.
Počuli ste, ako sa rúhal?... Už nepotrebujeme svedkov...
Čo myslíte?...
A veľrada myslela tak, ako myslel veľkňaz: Ježiša treba zabiť…
II
Sám si to povedal. – Som Boží Syn, o čom sa raz budete môcť všetci presvedčiť...
Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho. – Škoda, že nie srdce..., aby mohla z neho vyjsť každá lož, každá zloba a mohla sa v ňom udomácniť Kristova pravda, ktorá prináša život a pokoj. Roztrhnúť si rúcho je vždy málo tam, kde sa nás dotkne Kristus svojím slovom, svojou pravdou.
III
Ježiš vedel, čo sa stane, ak povie v tomto prípade pravdu... Ale on, ktorý prišiel na svet nato, aby jej vydal svedectvo, nemohol mlčať, aj keď to bolo preňho krajne nebezpečné. My sme jeho nasledovníci. Ak máme radi pravdu, čo musíme o sebe povedať a čo musíme vo svojom vzťahu k nej napraviť?
IV
Pane, ty si o sebe povedal: Ja som pravda...
Daj nám, prosíme, aby láska k tebe a láska k pravde znamenali v našom myslení, v slovách i v konaní vždy jedno a to isté. Amen..