I
Petrovo zaprenie patrilo medzi najväčšie Ježišove bolesti. Skala, na ktorú položil nazaretský Staviteľ svoju Cirkev, sa mu rozsypala.
A to práve vtedy, keď mala dokázať svoju pevnosť. Čítame síce, že tento apoštol neušiel ako ostatní. Fyzicky zostal pri Majstrovi...
Ale odpojil sa od neho duchovne.
Nedostatok svojej lásky k Majstrovi vyjadril strachom, v ktorom ani len raz nespomenul Učiteľovo meno.
A vyjadril ho aj chuťou klamať a preklínať sa, že ho nepozná.
To nebol malý zlom...
Veď len pred chvíľou mu tvrdil, že je hotový ísť s ním aj do väzenia i na smrť.
No Ježiš sa tak ľahko nezrieka svojich ako my.
Keď si Peter pod vplyvom láskavého Majstrovho pohľadu a pod vplyvom viery, ktorá mu ešte zostala zásluhou Pánovej modlitby, uvedomil svoje strašné zlyhanie, vyšiel von a rozplakal sa.
A neskoršie tento svoj pád kajúcne vyznal pred celou Cirkvou, ktorá neprivierala úzkostlivo oči pred chybami svojich členov.
Ani vtedy nie, keď sa ich dopúšťali jej vedúci. A istotne bola vďačná Petrovi za to, že jej ukázal, ako sa treba zo svojich pádov vyznávať a ako sa treba z nich naprávať.
II
Aj ty si bol s ním. – Máte pravdu. Bol som... Ale ak mi tým chcete povedať, že som s ním ešte aj teraz, nerozumiem vám...
Neviem, čo hovoríte...
Aj ty si jeden z nich. – Nie som.
Vidíte predsa, aký je odvážny a vyrovnaný...
A všetci jeho učeníci sú takíto.
Nie sú vystrašení a zmätení ako ja.
A v žiadnom prípade nezapierajú, že ho poznajú...
Ja zapieram.
Teda: Nie som z nich...
I rozplakal sa – aby čím prv hojnými slzami vyplavil zo seba hriech, lebo hriech ani chvíľku nesmie zostať v tých, čo uverili v moc a v dobrotu svojho Majstra.
III
Petrovo smelé uisťovanie vo večeradle a zbabelé zlyhanie na veľkňazovom dvore, to sú dva konce nášho denného predsavzatia: To je jeho nadšený začiatok a jeho obyčajne smutný záver...
Ráno hovoríme: Aj na smrť s tebou...
A večer: Nepoznám ho...
Ako inak by to už vyzeralo v našom živote, keby naše dni neboli obmenami tohto Petrovho prípadu...!
Alebo keby sme vedeli aspoň tak plakať a potom tak milovať ako on.
IV
Pane, toľkokrát si sa už na nás pozrel a toľkými vnútornými i vonkajšími hlasmi si nám už pripomenul naše malé i veľké zlyhania, ale my sa ešte stále nevieme rozpamätať na mnohé z nich.
Daj nám, prosíme, milosť dôkladného sebapoznania a milosť takého úprimného pokánia, k akému nás svojím príkladom povzbudzuje tvoj učeník Peter. Amen.