I
Pri nočnom výsluchu pred Annášom okrem veľkňazských sluhov boli aj niektorí členovia veľrady. A zdá sa, že opovržlivé pľuvance na Ježišovej tvári boli ich dielom. Za údermi po tvári treba viac predpokladať veľkňazských sluhov.
Obidvoje spolu boli posmešnou reakciou na slovo Mesiáš, ktoré ľud stále častejšie spájal s Ježišovým menom.
Zakrývanie očú a slová: Hádaj, kto ťa udrel... – to bola zasa reakcia na slovo prorok.
Potupovaný Kráľ a posmievaný Prorok začínal teda spĺňať aj svoju tretiu základnú úlohu.
Ako Veľkňaz novej zmluvy začínal obetovať seba samého, začínal trpieť...
A presne tak, ako to predpovedal Izaiáš: ako ovca, vedená na zabitie, ktorá neotvorí ústa...

II
Zakrývali mu tvár. – Šli teda naňho anonymne. A mnohí podnes idú naňho takto.
Kryjú sa, a niektorí veľmi dôkladne, keď napádajú jeho tajomné telo.

Bili ho – a hanobili pre jeho vernosť Božej vôli…
Mali šťastie, že sa Ježiš zriekol svojej pred chvíľou tam v záhrade…
Keby si ju ponechal a uplatnil, nič by nezmohli proti dvanástim chórom anjelov, ktoré by mu Otec vtedy dal...

III
Keby nepoviazala nášho Pána jeho vykupiteľská láska, čo by si mohli dovoliť jeho posmievači?
Aká ohavnosť – povieme – zneužívať proti človeku jeho vlastnú dobrotu...
Ale či nie sme aj my takí?
Ak využívame bezmocnosť tých, v ktorých je Kristus so svojou trpezlivou dobrotou, ak máme pred sebou bratov, ktorých zväzuje láska k Bohu a láska k človeku, a pľujeme na nich zlou iróniou a nactiutŕhaním, nie sme veru o nič lepší ako tí, ktorých nám predstavilo toto evanjelium.

IV
Pane, odpusť nám všetky doterajšie krivdy, ktorých sme sa dopustili akýmkoľvek spôsobom voči tým, ktorých láska poviazala a kázala im mlčať...
Uvedomujeme si, že ty sám si v nich trpel.
A našou vinou.
Preto ťa veľmi prosíme: Buď nám milostivý a odpusť nám. Amen.