I
Keď Ježiš skončil večeru, vedel, že prišla chvíľa, keď ako dobrý pastier a prototyp svojej prenasledovanej Cirkvi má vykročiť popredu.
Dokončil teda chválospevy a vyšiel so svojimi na Olivovú horu, do záhrady zvanej Getsemani.
Ôsmich nechal pri bráne.
Troch vzal dovnútra.
A vo vzdialenosti, ktorú evanjelista určil dohodením kameňa, sa začal chystať na to, čo malo prísť.
Modlitbou... No nie takou, akú povedal vo večeradle. V tej bolo odhodlanie, v tejto úzkosť.
Pri tej stál vzpriamene, pri tejto klesal k zemi a prosil, aby ho Otec zbavil, ak je možné, blížiacej sa hrôzy (Hebr 5, 7). Nebol ďaleko od svojich najvernejších, ale cítil sa veľmi sám. Tak ako kedysi na začiatku v púšti.
Jarný spln mesiaca odhaľoval na jeho tvári krvavý pot, stopy zápasu medzi jeho brániacim sa človečenstvom a medzi Božím nárokom.
Keď sa nedočkal útechy ani od najbližších, Boh mu poslal anjela. Nedal mu teda, o čo v tejto chvíli prosil, ale neodoprel mu, čo potreboval.
Neodoprel mu silu prijať to, čoho sa bál...
Keď ju v sebe pocítil, už nestál o nijakú ľudskú útechu. Tým, od ktorých ju márne čakal, celkom pokojne povedal: Spite... Už môžete spať...
Ty, Peter, ktorý si len pred chvíľou hovoril, že si odhodlaný ísť so mnou nielen do väzenia, ale i na smrť... Aj vy, Zebedejovci, ktorí ste ma uisťovali, že ste hotoví piť z môjho kalicha...
Všetci mu teda zlyhali v tejto chvíli.
Aj tí najvernejší z verných.
Najprv pre nedostatok bdelosti a pre nedostatok modlitby.
Potom pre strach.
A stali sa tak obrazom tých, čo sa budú do konca vekov združovať v jeho Cirkvi. Keď v najtemnejších hodinách budú prichádzať judášski odpadlíci a najatí žoldnieri poviazať ju a umlčať, jeho najvernejší budú privierať oči a hľadať polohu, v ktorej by sa dalo nerušene driemať.
II
Vzal so sebou Petra – a oboch Zebedejových synov.
Ale potom sa aj od týchto odpútal, aby mohol byť iba s Otcom, ktorému chcel predniesť svoju prosbu a vypočuť jeho rozhodnutie. Na ceste osobnej zodpovednosti pred Bohom nás môžu mnohí sprevádzať, povzbudzovať i potešovať, ale prevziať si ju a splniť, to musí každý sám...
Bdejte – aby ste neprišli do pokušenia, v ktorom upadáte nie preto, že jeho útoky sú silné, ale preto, že vaša príprava naň je slabá...
To ste nemohli – ani hodinu bdieť so mnou...?
To je pre mňa ďalšia bolesť...
A nie malá...
Nevernosť tých najbližších bolí dvojnásobne...
III
Aby sme hodinu temnosti nerobili ešte tmavšou, dobre si všimnime, čo hovorí Pán.
Najprv vyzýva: Ostaňte so mnou…
Potom: Bdejte a modlite sa…
A nakoniec: Vstaňte, poďme…
Podľa týchto jeho usmernení treba sa najprv sústrediť na situáciu, v ktorej sme, a na to, ako ju riešiť podľa Božej vôle…
Potom treba prosiť, aby sme vedeli v nej aj prijať, čo Boh chce. A nakoniec treba odhodlane vstať, aby sme to splnili do posledných dôsledkov...
Vstaňme teda a poďme...
IV
Pane, nech máme stále pred očami túto ukážku tvojho zápasu o Božiu vôľu. Ale najmä v hodinách obkľúčenia vlastnou slabosťou a cudzou silou.
Pomáhaj nám, prosíme, svojou milosťou, aby sme v takýchto hodinách temnosti bedlivosťou a modlitbou nadobudli ochotu i schopnosť hneď vstať a ísť ta, kde si nás ty praješ. Amen.