Keď Boh tvoril svet, usporiadal všetko tak, aby to, čo je nižšie, menej dokonalé, slúžilo vyššiemu, dokonalejšiemu, pričom určil človeka za vrchol celého svojho viditeľného diela.

Je preto zaiste veľkým nevkusom, ak niekoho z ľudí zhodíme vo svojom hneve medzi zvieratá napríklad nadávkou “somár” alebo “vôl”.

No oveľa horším ponížením a krivdou je, ak si viac vážime a viac dbáme o svoj dobytok alebo o svoje motorové kone, a pritom si nevšímame brata alebo sestru, ktorých hlad, choroba alebo staroba zohla až po zem a nemajú nikoho, kto by si ich všimol ako vrcholné Božie diela a venoval im čo len pár slov, ktoré by ich vnútorne aspoň trochu narovnali.

Je to zaiste chyba, ba môže to byť aj hriech, ak sa stretáme bez záujmu pomôcť takýmto našim trpiacim bratom alebo sestrám možno už osemnásť rokov, a to aj v liturgickom zhromaždení, kde sa učíme zachovávať Boží zákon, ktorý nám káže zachovávať úctu a lásku ku každému človeku.

Ježiš Kristus nás týmto evanjeliovým úryvkom upravuje, vyzýva nás i napomína, že raz, keď príde súdiť a potom odmieňať alebo trestať, bude brať do úvahy práve to, ako hodnotíme človeka trpiaceho smädom, hladom alebo nepovšimnutím; či si viac neceníme svoje zvieratá, uzavreté v maštali alebo v garáži, ako človeka, ktorého Boh postavil za vrchol svojho viditeľného stvorenstva a za najdôležitejší bod svojho záujmu.