Veriaci človek sa formuje podľa Boha. Neveriaci si Boha stvárňuje podľa seba – prispôsobuje si ho tak, aby vyhovoval jeho vkusu i jeho rozmarom...

Žiaľbohu, je veľa takýchto neveriacich aj medzi pokrstenými a pobirmovanými.

Títo si predstavujú Nebeského Otca podľa toho, ako im vyhovuje, a tak ho potom propagujú aj medzi tými, s ktorými žijú.

Upravujú si predstavu o ňom tak namäkko, nahladko a nasladko, aby nebolo v nej ani kúsok toho, čo človeka niečo aj stojí.

Hovoria: Boh je láska a dobrotivosť. On nikdy nedovolí, aby sa raz čo len jedno z jeho detí muselo pre svoje chyby trápiť vo večnom ohni.

Isté je, že nás Boh chce všetkých spasiť a mať nás raz okolo seba vo svojej večnej sláve. Ale aj to je isté, že nám to sľubuje a dáva pod podmienkou, že sa zo všetkých svojich síl budeme usilovať poznať jeho svätú vôľu a plniť ju podľa slova a príkladu jeho jediného, pravého Syna, skrze ktorého sme sa adopciou aj my stali jeho deťmi.

Podľa slova tohto jeho pravého Syna dosiahneme spásu len stálym úsilím odstraňovať zo svojho života všetko, čo sa jeho a nášmu Otcovi na nás nepáči, a vytrvalo konať, čo si praje až do konca. Bez tejto snahy, a hovorí nám to jeho najmilší Syn Ježiš Kristus – všetci zahynieme. Naša spása, to nie je istota. To je len ponuka, po ktorej treba siahnuť oboma rukami a so strachom a bázňou si ju chrániť.

Svätý Augustín by tu povedal: Otec, ktorý ťa stvoril bez teba, Syn, ktorý ťa vykúpil bez teba a Svätý Duch, ktorý ťa krstom prijal do Božej rodiny bez teba, nespasí ťa bez teba...

Takéto poznanie Boha a formovanie sa podľa jeho priania, núti každého rozmýšľať, čo zo svojho myslenia a vonkajšieho správania vynechať a čo si osvojiť, aby sme mohli povedať plní radostnej nádeje: Boh, moja spása!

A k tomu patrí ešte poznámka, že sviatosť, ktorú nazývame pokáním, bez skutkov pokánia, bez úprimnej snahy o zmenu podľa Otcovej vôle nie je sviatosť a v takom prípade je náš vnútorný pokoj problematický.