Chudoba, ako pociťovaná závislosť na druhých, je jasnou demarkačnou čiarou medzi tými, čo chcú byť kresťanmi, a tými, ktorí nimi nechcú byť. Každý, kto chce ísť za Kristom do Otcovho kráľovstva, musí túto čiaru s odvahou prekročiť.
Ak je niekto sebestačným a so sebou spokojným boháčom, tam sa v oblasti spásy bez tohto rozhodného kroku nedá nič dosiahnuť.
V Božom slove sa stretáme hlavne s tromi druhmi boháčov, ktorých náš Pán pokladá za hlupákov a bláznov a vzhľadom na ich večnú spásu za beznádejne stratených.
Ako prvým adresuje svoje “Beda!” takým, čo sa zabezpečujú len hmotne, pričom ani nepomyslia na chudobných, o ktorých Pán hovorí, že ich budeme vždy mať medzi sebou.
Vedľa týchto hmotne bohatých stavia náš Pán farizejov, ktorí si myslia, že nepotrebujú nič, ani Božie milosrdenstvo, ktorí sa spoliehajú na množstvo svojich náboženských úkonov mysliac si, že týmito bezcennými prázdnymi škrupinami dosiahnu svoju spásu. Nikoho nepoprosia, aby sa pomodlil za ich obrátenie. Načo? Oni sú si predsa istí, že nepotrebujú pokánie.
A konečne je tu bohatstvo takzvaných intelektuálnych chytrákov, ktorí majú na všetko svoj názor, nepotrebujú sa od nikoho učiť, ale zato veľmi radi dávajú iným pocítiť, ako ich prevyšujú. Nevedia počúvať ani tam, kde ide o Božie slovo, a keby aj vedeli, platilo by o nich – pokým by nezoskromneli – toto Pánovo slovo: Otec skryl toto spásonosné poznanie pred múdrymi a učenými a dal ho len maličkým.
Nie je správne zužovať pojem bohatstva iba na materiálne nadbytočnosti. Bohatstvo je stav duše, v ktorom môžeme byť ako v stave nebezpečnom pre našu spásu bez ohľadu na stav našej peňaženky.
Tá môže byť tenká a malá, ale my môžeme byť pritom nadutí.