V tomto prípade Ježiš Kristus výslovne žiada, aby sme sa od neho učili.

Myslí tu na svoje dve veľké vlastnosti: na tichosť a pokoru...

Chce ich na každom z nás vidieť, preto nám dáva príkaz: Učte sa...

Nie bez príčiny.

Nemáme ich ešte...

Každý z nás kričí, keď je preťažený. Každý pravdaže svojím spôsobom – podľa zafarbenia vlastnej povahy.

Jeden príliš zdôrazňuje svoje ciele, iný hlasno vychvaľuje svoje prostriedky, ktorými ich dosahuje. Podceňuje pritom to, za čím idú iní, a neprestajne prízvukuje dôležitosť svojej práce.

Druhý sa žaluje, ba niekedy aj narieka, že nie je pochopený, docenený a odmenený. Hovorí o svojej ukrivdenosti, búri sa vnútri i navonok alebo narieka niekde za dverami, prípadne chodí po okolí a získava si stúpencov, aby jeho protesty a plač bolo počuť čo najďalej.

Tretí výska od radosti, že sa mu pošťastilo čosi dosiahnuť, že našiel viac, ako hľadal. Chváli sa tým pred každým, koho stretne, hoci v skutočnosti ide o maličkosť, o niečo, čo je veľké iba v jeho vlastných očiach.

A Kristus všetkým týmto hovorí: Učte sa odo mňa. Učte sa vy, čo iných so smiechom predbiehate, vy, čo sa často žalujete, aj vy, čo sa príliš často a príliš hlasno chválite; vy, čo si myslíte, že veľa trpíte a pracujete. Učte sa odo mňa a nájdete pokoj pre svoje duše už tu na zemi, ale zvlášť potom v sláve u Otca, ktorý počuje aj to vaše najhlbšie mlčanie a vidí aj ten najnepatrnejší dobrý skutok, aj ten, ktorý ešte len plánujete.

Aj ja som sa mal nad čím rozhorčovať a mám sa aj teraz nad vami.

Aj ja mám nad čím a nad kým plakať, žalovať sa...

Mám sa čím aj pochváliť. Veď som vykonal dielo večnej hodnoty, pravdaže, v pokore a v tichosti...

Učte sa odo mňa.