“Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu...” (Mt 23, 2) ako legitimní ohlasovatelia a vysvetľovatelia Zákona. Aj Pán priznával, že im patria prvé miesta na kamenných stoliciach v synagógach.
Čo zákonníci učili slovom, to farizeji predstavovali ľudu svojím životom.

No jedni i druhí sa pri plnení týchto svojich úloh dopúšťali viacerých chýb.

Zákonníci sa nezdravo pridŕžali litery a farizeji príliš dbali na úctu v ľude, kvôli čomu neraz konali dobré skutky len preto, aby ich ľudia videli a chválili. Horlivo napríklad odovzdávali desiatky aj z toho, čo Zákon nepredpisoval. Trápili sa pôstmi a dlhými modlitbami, pričom však nedbali na spravodlivosť, ktorá dáva každému, čo mu patrí, a nedbali ani na lásku, ktorá k tomu, čo komu patrí, niečo ešte pridá a konečne ani na vernosť, ktorá robí človeka v týchto dvoch čnostiach vytrvalým.

Boh si cení človeka podľa jeho vnútra, no pre farizeja bol tento Boží pohľad na človeka niečím vedľajším, čo sa prakticky rovnalo ateizmu. Veď ak Boh nie je v živote človeka na prvom mieste, nie je preňho Bohom. Túto nesprávnosť si farizeji kryli nábožnosťou, ktorá sa tak stávala lžou, pretvárkou a pokrytectvom.

Vo vonkajších náboženských prejavoch robili priam preteky, pričom pohŕdali tými, ktorí s nimi nevládali držať krok.

Pán radil týmto nešľachetným šľachticom odkryť svoje vnútro a sprístupniť ho úprimnosťou ako almužnu tým, čo sa trápili povedľa nich pocitom duchovného zaostávania.

Pánovi bola táto životná lož farizejov, toto ich náboženské herectvo natoľko odporné, že neváhal vyrieknuť nad nimi svoje “Beda!”

A ako je to s nami?

Ak si niekto z nás myslí, že nemá v sebe ani kvapku tohto nebezpečného hadieho jedu, mal by sa niekedy zastaviť a dôkladne sa preskúmať a prípadne si dať overiť stav svojho vnútra aj u odborníka.