Zákonníci a farizeji vniesli svojimi náukami taký právny vzťah medzi Boha a človeka, aký je napríklad medzi hospodárom a nejakým jeho plateným sluhom.

A niečo z tohto vzťahu muselo byť ešte aj v Petrovi, keď po odchode bohatého mládenca povedal Ježišovi: “Pozri, my sme opustili všetko a šli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?” (Mt 19, 27)
Pán Ježiš dal týmto podobenstvom najavo Petrovi, ale aj nám, že aj keď je naším Bohom a Pánom zo spravodlivosti, z lásky k nám zostáva popritom vždy Otcom, Bratom a Priateľom.

V tomto prípade nám prízvukuje spravodlivosť.

Hovorí nám, že je naším absolútnym pánom, ktorý nie je nikomu nič dlžný a preto sme my jeho absolútnymi sluhami, ktorí si nemôžu nárokovať nijakú odmenu, ani keby vykonali všetko, čo sa od nich žiadalo.

Aj v takomto prípade máme povedať: “Sme neužitoční sluhovia...”

Nie sú medzi nami zriedkavosťou takí, čo slúžia Pánovi v očakávaní, že dostanú za to jeho požehnanie na majetku, na zdraví a na deťoch. Keď však táto odmena neprichádza načas, znechucujú sa a zanechávajú tohto svojho Pána a prechádzajú postupne k inému, zabúdajúc, že Boh, i keď je spravodlivý, neodmieňa naše služby ihneď. Odkladá nám vo svojej láske odmeny na neskorší čas, niekedy až na večnosť.

Bolo by vhodné a užitočné zamyslieť sa, za čo ho my pokladáme v tomto ohľade...

Vždy je dobré pridŕžať sa tu jeho slova, ktorým nám káže myslieť i hovoriť o sebe: “Sme neužitoční sluhovia a pridŕžať sa aj slova jeho Apoštola, ktorý hovorí: “Veď ak hlásam Evanjelium, nemám sa čím chváliť. To je moja povinnosť... A beda mi, keby som ho nehlásal.” (1 Kor 9, 16)