Ježiš Kristus, náš Učiteľ a Pán, nás informuje, že má aj iné ovce...

A myslí tu na tie, ktoré sa svojimi nevernosťami voči Bohu potratili z Izraelovho domu alebo na tie, ktoré ešte nemali možnosť poznať jedného a pravého Boha.
Ide mu o jedny i o druhé...

Obidvoje sú jeho, lenže ešte nie tak, ako by mali byť.

Jedny už prestali a druhé ešte nezačali počúvať jeho hlas, jeho slovo, a preto nie sú v potrebnej jednote s ním, ale ani vo vzájomnej jednote medzi sebou... Obidvoje ešte budú musieť prekonať všetky rasové, národnostné, kultúrne i stavovské rozdiely, aby sa mohli zaradiť do jeho stáda, do jeho Cirkvi, kde postupne zaniká Žid i Grék, Riman i barbar, otrok i pán, ba aj muž a žena so svojimi jednotu rušiacimi vlastnosťami.

Keď Pán hovorí, že má aj iné ovce, dodáva hneď, že aj tie musí priviesť.

Hovorí: “Musím”...

Ale ako, ak hovorí aj to, že musí v krátkom čase umrieť?

Zrejme nie inak, ako prostredníctvom tých, ktorých si vyberie a potom aj pošle do sveta so svojím slovom a povie im: Kto vás počúva, mňa počúva...

On sám bude plniť túto Otcom zverenú úlohu, ale nielen ich verejným kázaním pred zástupmi, tak ako to robil dosiaľ na horách alebo na jazere z loďky. Ale aj v osobných stretnutiach, ktorými si získal svojich dvanástich, Nikodéma i Samaritánku, stotníka z Kafarnauma i slepého pri rybníku, porazeného pri Betesde i toho, ktorého oslobodil od mnohých diabolstiev pri Geraze.

Keď Ježiš Kristus hovorí, že bude jeden ovčinec a jeden pastier, chce len to povedať, že nebudú dva alebo tri... Nemyslí, že sa všetci stanú ovcami jeho stáda.

Mnohým, ktorí si takto predstavovali Cirkev ako jedno zhromaždenie všetkých, musel kardinál Saliège na konci druhého tisícročia Cirkvi pripomenúť, že viera v kresťanské množstvo nie je viera, ale povera.

Náš Pán chce spasiť vo svojej Cirkvi všetkých. No spasí len tých, ktorí mu budú verní, aj keď ich bude len niekoľko...

A tu sa nám ponúka otázka: Budeme patriť medzi nich?