Kde sa brat prehreší proti svätosti svojej Cirkvi a dá svojím hriechom pohoršenie tým, čo sú v nej alebo i takým, ktorí hodlajú do nej vstúpiť, tam nám Pán káže hrešiaceho brata napomenúť a kde to nepomáha, ísť kvôli jeho náprave až k jeho vylúčeniu (Mt 18, 15-17).

Odlišný je prípad, ak sa brat prehreší len proti mne, ako hovorí Peter (18, 21). V takomto prípade káže náš Pán riešiť problém odpúšťaním. Pravdaže, pod určitou podmienkou, ktorú nám pripomenul evanjelista Lukáš (17, 3-4) takto: “Keď sa aj sedemkrát za deň prehreší brat proti tebe a sedem ráz sa vráti... a povie ti: ľutujem... odpusť mu.”

Ale čo v takom prípade, keď brat ani nepríde, ani nedá najavo, že ho to mrzí?

V takomto prípade máme v srdci ihneď odpustiť, aj keby sme si nejaký čas zachovali voči nemu výchovnú zdržanlivosť.

Keď ani nepríde, ani nepovie: Mrzí ma... naučme sa zabúdať alebo dokonca aj ísť za ním a opýtať sa ho, ak sa on tvári urazene, čo má on proti nám, ako nám to radí náš Pán na inom mieste.

No aby nám to nebolo také príkre, uvedomme si, koľko musí Boh nám odpúšťať v prípadoch, v ktorých si ani neuvedomujeme, že sme ho urazili, alebo na to zabúdame, alebo si myslíme, že išlo len o maličkosť...

Ak je Otče náš našou dennou modlitbou, dobre je uvedomovať si slová, ktoré nám vložil do nej sám Ježiš Kristus: Otče... odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom... Toľko nám odpusť, koľko my odpúšťame, a tak ochotne a dokonalo, ako to my robíme.

Ak si slová tejto úvahy pripojíme k tým, ktoré hovoríme v modlitbe, nebude nám táto Pánova požiadavka taká ťažká...