V horách bývajú povedľa najväčších výšok najhlbšie priepasti.

No nielen v horách.

Aj v ľudskej spoločnosti... Výškami sa merajú hĺbky a priepasťami výšky.

Obrazom tohto spoločenského javu je aj ukrižovanie Ježiša Krista spolu so zločincami.

On, nedotknutý hriechom, človek bez akejkoľvek viny, dostal sa na Golgote medzi zločincov, a to do stredu ako najhorší z nich...

Kvôli čomu?

Odpoveď je len jedna: Kvôli nám.

Aby nám ľahšie padlo osočovanie, odsudzovanie i prenasledovanie, ktoré nám podľa jeho predpovede bude treba znášať kvôli nemu.

Výrazy: jeden sprava druhý zľava... z jednej i z druhej strany, nám dosť zreteľne pripomínajú aj posledný súd, kde budeme aj my takto rozdelení. Všetci sme totiž zločinci a tí, ktorí si myslia, že nie sú, sú najväčší...

Neurážajme sa... ak nedbalosťou kradneme úctu Bohu, žiadostivými pohľadmi cudzoložíme a nenávisťou vraždíme.

Našťastie pokiaľ ešte žijeme, máme možnosť na základe Kristovho milosrdenstva a nášho pokorného pokánia nimi nebyť. Ešte vždy máme možnosť dostať sa na jeho pravú stranu a odtiaľ spolu s ním do raja. Dum spiro, spero – Pokiaľ dýcham, ešte stále dúfam, – povzbudzoval sa ktosi.

Mnohí umelci – maliari – nepribíjajú štetcom tých dvoch zločincov o kríž; len ich oň priväzujú... Chcú tým znázorniť, že Pán trpel viac než oni. To je pravda. Trpel neporovnateľne viac, lebo trpel pre svoju nevinnosť a pre ľudskú nevďačnosť, čo vyjadril jeden z jeho spoločníkov v utrpení slovami: My trpíme zaslúžene, ale on je nevinný...
Keď sa takto ozval, hovoril aj v našom mene.

Ale tešme sa. Ak kajúcne pomiešame svoju vinu s jeho nevinnosťou, svoju hriešnosť s jeho milosrdenstvom, máme nádej na to isté pozvanie: Ešte dnes budeš so mnou v raji...

Ďakujeme ti, Kriste, a dobrorečíme ti, že si nás svojou smrťou na kríži vykúpil...