Dali mu piť víno zmiešané so žlčou.
Dali mu narkózu, na utíšenie bolesti.
Zo súcitu?
Celkom iste...
Z osobného?
Možno...
Alebo z organizovaného?
Pravdepodobne...
V Jeruzaleme bol totiž v tých časoch dobročinný spolok žien, ktoré doprevádzali odsúdencov na kríž viac-menej úprimnými slzami a vtedy už známymi ľudovými narkotikami.
Náš Pán odmietol obidve takéto “útechy”.
Išlo mu vždy o medziosobný vzťah medzi ním a tými, ktorých prišiel svojím krížom vykúpiť a svojím príkladom poučiť, ako si majú podľa Otcovej vôle počínať, aby boli nielen vykúpení, ale aj spasení.
Kvôli tomu, aby nás zachránil, chcel naplno prijať bolesti kríža. Preto, keď okúsil “útechu” omamného prostriedku, odmietol ju. A tým sa stal veľkým príkladom pre nás, ktorí si všetko, čo je užitočné pre našu osobnú spásu i pre záchranu nám zverených, chceme nielen uľahčiť, ale až niekedy natoľko spríjemniť, aby nás to nič nestálo.
Tento Pánov postoj je pre nás príkladom, ale zároveň aj výzvou.
Lebo veď veľmi často si najrozličnejšími relaxáciami spríjemňujeme v rodine i v širšej spoločnosti nepríjemnosti, ktoré priamo vyplývajú z našej snahy byť Bohu poslušnými a ľuďom užitočnými.
A osobitne by sa tu vari malo spomenúť víno a to “horké”, ktorým si niektorí otcovia utišujú medzi seberovnými bolesti z nejednoty v rodine alebo vo výchove, i slzy matiek, ktorými si tieto “plačúce” ženy uľahčujú svoj osud u “dobrých” susediek a priateliek.