Možno si vieme predstaviť Pánovu vyčerpanosť zo všetkého, čo prežil v noci zo štvrtku na piatok, pokým sa z Pilátovho dvora nedostal na svah Golgoty, kde rímski vojaci museli z jeho pliec sňať priečne drevo kríža a dať ho mužovi z Cyrény zo strachu, aby im nezomrel na ceste.

No náš Pán, verný svojmu prorockému poslaniu, ešte aj v takomto stave napomínal Jeruzalemské ženy pre nedobrú výchovu svojich detí.

Vlastným príkladom im ukázal, ako im majú stále hovoriť o prvom a najhlavnejšom prikázaní a to i vtedy, keby to museli robiť nielen zo všetkých síl, ale aj z posledných síl.

Toto prikázanie sa týka predovšetkým rodiny. A znie takto: “Počúvaj, Izrael, náš Boh je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť im o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, alebo cestovať, či budeš líhať, alebo vstávať. (Dt 6, 4-7) - Opakujeme tieto slová tu už po niekoľký ráz, aby nezabúdali, že Boh je nielen Pán, ktorý všetko od nás požaduje, ale aj Otec, ktorý všetko vopred dá, kde nájde dobrú vôľu, aby sme mohli to, čo od nás žiada, s jeho pomocou aj splniť.

Nech teda ženy neplačú nad ním, ktorý do krajnosti miluje Boha. Nech radšej plačú nad plodmi svojho života. Ale v prvom rade nad sebou, lebo strom sa pozná po ovocí.

Keď sa pozrieme na svoje deti pod zorným uhlom prvého a najhlavnejšieho prikázania, necítime, že by Pán povedal i nám to isté, čo povedal na svojej krížovej ceste jeruzalemským ženám?