Šimon, muž z Cyrény, nám tu predstavuje človeka zaujatého časnými starosťami. Čítame, že šiel práve vtedy z poľa, keď Kristus myslel na iných a z lásky k nim trpel pod ťarchou spásonosného brvna.

Pomohol mu síce niesť kríž, keď popravčia čata myslela, že to Odsúdenec už nevydrží, ale bez súcitu, bez lásky.

Prinútili ho, - píše evanjelista.

Konal dobro z poslušnosti voči rímskym mocipánom, ktorí mali právo pri výkone svojej úradnej povinnosti žiadať od domáceho obyvateľstva službu, ktorú potrebovali.

Pomáhal vlastne Rimanom, nepriateľom svojho národného i cirkevného spoločenstva. Pomáhal im zo strachu, teda z lásky k sebe, nie z lásky ku Kristovi.

Bol ženatý a bol otcom Alexandra a Rúfa. Býval v Cyréne, ale mal majetok aj v Jeruzaleme.

Toto všetko nám pripomína človeka, ktorý síce stretol trpiaceho, aj mu pomohol, ale bez lásky.

Ak by sme si ho chceli kamsi zaradiť podľa dnešných kritérií, najsprávnejšie by vari bolo medzi tých, ktorých pápež Pavol VI. nazýva matrikovými katolíkmi a pokladá ich, ako takých, za škodcov Cirkvi. Myslí tu na “matrikových katolíkov”... ktorých je dnes veľký počet. Oni výslovne nezavrhli, ako je pravda, svoj krst, ale sa od neho svojím životom značne vzdialili. Títo sú v dejinách kresťanstva už veľmi starým zjavom, ktorý vzniká z akejsi prirodzenej slabosti a vnútornej nedôslednosti, ktorú žiaľbohu aj mnohí z nás nosia vo svojom vnútri.

Tento typ pokrstených dnes však ukazuje nové charakteristické rysy, ktorými sa často odlišuje od minulosti.

Príznačné pre naše časy je, že sa ľudia akosi uhladzujú, strácajú svoju osobnú vyhranenosť. Tento zjav vzniká ďalej z toho, že kresťania žijú spolu s neveriacimi, ktorí na nich neprestajne vplývajú. Konečne sa dnešní katolíci, na rozdiel od predchádzajúcich, snažia vysvetľovať a ospravedlňovať tento stav vnútorným náboženským presvedčením, svojím novým životným štýlom alebo osobnou autonómiou. (por. Evangelii nuntiandi 56).

Ak nechceme patriť do kategórie muža z Cyrény, ktorý konal dobro len z prinútenia, buďme spokojní, sme v poriadku.